Londýn bol plný nadšenia a obrovských emócií: Oplatí sa žiť
Ilustračné foto Zdroj: sttp.sk 
LONDÝN - Londýnske XIV. paralympijské hry, ktoré sa v nedeľu skončili, boli výnimočné predovšetkým úžasnou atmosférou, ktorá vládla na všetkých športoviskách. Briti sa ukázali ako fantastickí hostitelia a súťaže v návštevnosti v ničom nezaostávali za tým, čo celý svet sledoval na Hrách XXX. olympiády, ktoré sviatku hendikepovaných športovcov predchádzali.
Tribúny všetkých športovísk praskali vo švíkoch od prvého po posledný deň. Športovci mohli pokojne zabudnúť na svoj zdravotné postihnutie a vychutnať si súťaže pred nadšeným publikom rovnako ako ich zdraví partneri.
„Toto bola nádherná oslava športu. Absolútna špička,“ pochvaľoval si 80-tisícovú divácku kulisu na Olympijskom štadióne slovenský vrhač vozičkár Miloslav Bardiovský, ktorý v 53 rokoch absolvoval svoju paralympijskú premiéru a v hode diskom skončil na výbornom siedmom mieste. „Splnil sa mi môj sen. Chcela som súťažiť pri umelom osvetlení a pred plným štadiónom. Je to úžasné,“ pridala piata najlepšia diaľkarka sveta medzi telesne postihnutými Lenka Gajarská, ktorá sa narodila bez rúk.
„Podľahla som atmosfére, pred sedemnásťtisícovou kulisou som nikdy v živote neplávala,“ priznala zrakovo postihnutá plavkyňa Karina Petrikovičová. „Ešte nikdy sme nesúťažili pred takýmto publikom,“ zhodli sa všetci slovenskí lukostrelci.
Paralympiáda bola oveľa emotívnejšia ako olympiáda. Športovci sa nehanbili za svoje slzy šťastia, ale ani sklamania a dávali voľnú cestu svojmu vnútru. Všetci však ukázali predovšetkým obrovskú morálnu silu. Už to, že vôbec mohli v Londýne štartovať, považovali za svoje obrovské víťazstvo nad nepriazňou osudu.
„Ja som rada, že som tu mohla byť. Je to pre mňa veľká skúsenosť a som rada, že som to mohla absolvovať. Mojím cieľom bolo zúčastniť sa na paralympiáde a prísť do cieľa. Teším sa z toho, že som to zvládla a podarilo sa mi to tak, ako sa mi podarilo,“ nepozerala sa na svoje umiestnenie cyklistka Simona Matičková.
„Šport hendikepovaných beriem ako životnú filozofiu. Hoci som na vozíku, stále si vďaka nemu udržiavam kondíciu, som schopný postarať sa sám o seba. Momentálne absolvujem doktorandské štúdium na bratislavskej FTVŠ. Pre človeka sa tým, že utrpí úraz, život nekončí, ale dostáva nový rozmer. Pre mňa to bola nová výzva, ťažká skúška, náročná na spracovanie, ale dnes už žijem nový život,“ optimisticky a inšpirujúco dodal Miloslav Bardiovský.
Zdravotne hendikepovaní športovci sú dôkazom toho, že sa oplatí bojovať so životom. „Žiť sa oplatí,“ uzavrel cyklista Jaroslav Švestka, ktorý v 21 rokoch prišiel o pravú nohu po amputácii, ktorá bola dôsledkom objavenia sa zhubného nádoru v kolene.
- Autor: © Zoznam/
- FOTO: sttp.sk
- Zdroj: SITA
