Inšpiratívna cesta pokornej introvertky k elite: V hale mráz a tri stupne, otec bol hlasom v mojej hlave
Svetová jednotka Iga Swiateková. Zdroj: SITA/AP/Dita Alangkara 
VARŠAVA - Má 21 rokov, na konte tri grandslamové tituly, v roku 2022 okúzlila tenisovú spoločnosť 37-zápasovou víťaznou šnúrou. Ale v kútiku duše ide stále o pokorné dievča z Varšavy, ktoré nemá hviezdne maniere a tieto skutočnosti sú jasné už na prvý pohľad. Pre populárny portál theplayerstribune.com prerozprávala svoj pútavý príbeh a my vám prinášame jeho prepis.
Nič vás nemôže pripraviť na prvé grandslamové víťazstvo.
Špeciálne, ak ste introvert ako ja, z miesta, kde od vás nikto neočakáva, že uspejete v tenise. Teda, aspoň doteraz tomu tak nebolo.
Keď som bola po Roland Garros vo Francúzsku, veci boli pomerne normálne. Ale keď som sa vrátila do Poľska? Tam to bolo skutočne odlišné.
Moja rodina bola pozvaná do prezidentského paláca na oceňovanie, bolo to tri dni po finále. Udelili mi ocenenie s medailou a paparazzi nám boli v pätách. Žijem mimo Varšavy a paparazzi čakali pred mojím domom s kamerami.
Takže, v aute sme boli ja, môj otec a ochrankár, môj otec šoféroval. Zdalo sa, že ideme naozaj rýchlo, míňame všetky tie rozmazané obchody. Otec kontroloval spätné zrkadlá a odbočil do vedľajších uličiek. Vyzeralo to ako scéna z amerického filmu. Haha. Znie to strašidelne, ale po celý čas sme mali z toho zábavu.
Ľudia ma spoznali pri objednávaní jedla podľa hlasu
Ak mám byť úprimná, aj teraz je zvláštne hovoriť o tom – bežne nejde o „poľský spôsob“, ako hovoriť o vašich úspechoch, ale veľa rozmýšľam o tomto dni. V tom momente bolo všetko o adrenalíne. Skutočnom a prirodzenom adrenalíne. To je jediný spôsob, ako dokážem opísať, čo sa dialo.
Nič ma na toto nemohlo pripraviť. Prvý grandslamový titul zmenil pre mňa všetko z večera do rána. Na svete je stále mnoho miest, kde ma nikto nespozná. Ak sa na mňa pozrie akákoľvek osoba, nepovie si, že som športovkyňa a hrám tenis. Ibaže nie v Poľsku. Dokonca som zažila niekoľko situácií, keď ma ľudia spoznali podľa hlasu pri objednávaní jedla. Som za to vďačná, no úprimne, niekedy to pôsobí zvláštne a zmätočne.
Keď vyhrám a v tom momente som na kurte, alebo len vidím fotku seba samej na kurte, cítim obrovskú emóciu. Avšak, úprimne, tak ako je to surreálne, veľmi ma netrápi, či som na reklamných billboardoch a veciach tomu podobných.
Vynikajúci otec, ktorý jej vždy veril
Je vtipné, ako pracujú spomienky, pretože keď rozmýšľam o svojom prvom grandslamovom víťazstve na Roland Garros a ceste do Varšavy o tri dni neskôr, skutočne nerozmýšľam o všetkom tom bláznovstve. Alebo o medaile a ceremónii. Alebo dokonca o naháňaní paparazzmi. Zväčša si pamätám iba môjho otca, ako šoféroval auto, ako som sa na neho pozrela a videla mu na tvári obrovský úškrn.
Vždy veril. Ešte predtým, ako som to dokázala, čo z neho robí vynikajúceho otca, alebo skutočne šialeného. Haha.
Možno si predstavujete, že ako dieťa som bola hore celé noci a snívala o tom, že budem veľká tenisová hráčka, ale nie. Pravdupovediac, v noci som snívala o tom, že sa budem cítiť prirodzenejšie v týchto sociálnych situáciách.
V mojom živote bolo obdobie, keď som bola tak introvertná, že hovoriť s ľuďmi bola pre mňa skutočná výzva. Kým som mala 17 alebo 18, bol problém pozrieť sa ľuďom do očí. Neznášala som, ako náročné to pre mňa bolo.
Cítila som sa tak, ako keby som nebola schopná vytvoriť si s ľuďmi žiadne spojenie. Ale moja myseľ bola pri niektorých ľuďoch jednoducho prázdna a nevedela som, čo povedať. Bežná debata nebola pre mňa prirodzená.
Láska k rakete neprišla okamžite
Môj príbeh sa nepodobá tým, aké majú ostatní športovci, a to je v poriadku.
Ani na kurte som nebola typ dieťaťa, ktoré sa okamžite zaľúbilo do rakety. Keď počujem tieto príbehy od ostatných športovcov, tak premýšľam: „Môže to dieťa skutočne cítiť?“ Pretože pre mňa to tak nebolo, rozhodne nie vo veku šesť rokov. Milovala som hrať veľa, ale spočiatku som nesnívala o tom, že budem profesionálna tenistka.
Potom to bol sen môjho otca. Chcel, aby jeho dcéry športovali, boli aktívne a možno sa raz stali športovkyňami. Pamätám si, keď som mala 10 rokov (a trochu viac extrovertná), chcela som radšej zostať v škole a hrať futbal s ostatnými deťmi radšej, ako trénovať tenis. Môj otec prišiel do školy a hľadal ma s krikom: "Igaaaa, poď sem!!!"
Vyskytlo sa veľa momentov, keď som nechcela ísť v tenise cez čiaru, tak otec to urobil. Vždy tu bol, veril vo mňa. Naučil ma, ako byť profesionálna, mať disciplínu a pravidelnosť. Bolo to niečo, čo mi dal, aby som využila v športe i živote. Nebol na mňa super tvrdý, ale bol striktný ohľadom tréningov a zdravotných návykov tak, že keď sa spätne obzriem, som mu za to vďačná. Môj otec bol hlasom v mojej hlave a vždy ma viedol správnym smerom.
V poľskej hale bez kúrenia a s teplotou tri stupne Celzia
Pamätám si, keď to pre mňa všetko zapadlo do seba, mala som 15 rokov. Bol to môj prvý juniorský grandslam, presnejšie Roland Garros. Vec, ktorá ma skutočne uchvátila, bola, ako celé mesto žije dva týždne tenisom. Každý v Paríži oslavuje. A kvalita, ktorú poskytli športovcom, bolo niečo, čo som dovtedy nezažila. Keď som trénovala v Poľsku ako tínedžerka, tak v zime ani nemali v hale kúrenie. Vnútri boli tak tri stupne Celzia.
Tu bolo miesto obrovské a naozaj krásne. Rad za radom perfektné kurty s červenou antukou. Je úžasné cítiť to pod nohami, keď udierate do loptičky. Keď som začala hrať, neviem, bolo to tak, že loptička letela presne tam, kam som chcela. Naozaj ma to zarazilo, pretože takéto momenty nezažívate často.
A nebolo to iba prostredím a atmosférou, ale aj tým, ako som bola obkolesená všetkými tými veľkými šampiónmi...vidieť Nadala, Serenu a ostatných, byť bližšie k nim. Paríž som opúšťala s tým, ako chcem tvrdšie pracovať a stať sa lepšou a lepšou.
Ale nikdy som neverila, že by bolo pre mňa možné, aby som vyhrala grandslam alebo bola svetová jednotka, pretože nie som z krajiny s tenisovou tradíciou. Myslím, že ak by som pochádzala z Ameriky, verila by som si od útleho veku, pretože majú mnoho slávnych ľudí, ktorí sa presadili, a mnoho príkladov na nasledovanie.
Je tam akýsi systém, ktorý musí byť v súlade s konzistentnosťou. Keď som sa pozerala, koľko ľudí z Poľska nedávno naozaj uspelo v tenise, bola to len Agnieszka Radwanska, preto som si nemyslela, že by to bolo možné.
Je vtipné, ako sme začali spolupracovať na konci roku 2021, môj tréner Tomasz povedal, že cieľom bolo byť do roka svetovou jednotkou. Reagovala som tak, že "áno, okej, jasné". Vždy ma motivoval, ale cítila som, že je to taký tréner z filmu, viete? Ako Ted Lasso – haha. Aby som vyhrala grandslam, tak sa muselo stať veľa veci, preto som necítila, že všetko je len v mojich rukách.
Otec venoval celý život mne a sestre
Poľsko doteraz nemá taký systém. Podmienky pre športovcov nie sú také skvelé, nie sú peniaze. Niekedy počas dospievania som nemala kde hrať, môj otec sa vždy musel prispôsobiť. A nebolo preňho ľahké investovať všetky peniaze do trénera a kurtu, na ktorom som mohla trénovať.
Táto časť je tou najťažšou, ktorú by som mohla otvorene zdieľať, ale chcem byť úprimná.
Keď premýšľam o mojom otcovi, pamätám si, ako veci nešli vždy hladko. Myslím, že mimo tenisu sa skutočne snažil chrániť ma. Bol olympijský veslár a myslím si, že sprvu bolo jeho cieľom odhaliť môj a sestrin talent na športy, urobiť z nás lepšie športovkyne než bol on sám. Prakticky venoval celý svoj život tomu, aby nám s tým pomohol. Nikdy to síce nepovedal, ale vidím to.
Emočne nie je otvorený. Povedala by som, že neotvárať sa je tiež akousi poľskou vecou, rodí sa z generácie na generáciou. Nie je ľahké hovoriť o tom, špeciálne vtedy, ak ste otec. Chcete byť silný a neukazovať deťom svoje obavy. Ale emócie sú stále tu. V čase, keď sme nemali veľa peňazí, tak si nemyslím, že to pre neho nemohlo byť ľahké. Nemali sme žiadnu emocionálnu konverzáciu ako vo filmoch, ale vedela som, ako sa cíti. Tiež som vedela, ako veľmi vo mňa veril.
Po konci Ash Bartyovej nevedela prestať plakať
Pamätám si, ako som volala otcovi po zistení, že Ash Bartyová končí kariéru.
Bol marec a na Miami sme mali apartmán, pretože prvé mesiace roka som trávila v hoteloch. V apartmáne som pozerala Parks and Recreation, keď mi moja psychologička Daria povedala, že Ash oznámila koniec kariéry. Najskôr som nerozumela. Čo? Ako je to možné? A potom som začala plakať.
V tom momente som mala zmätok ohľadom toho, čo sa stane, pretože svetovou dvojkou som bola iba tri dni. Tak som zavolala otcovi a v Poľsku bola noc. Nikdy mu nevolám, vždy si píšeme cez WhatsApp alebo Messenger, tak si myslel, že sa stalo niečo zlé. Ale myslím, že bol v polospánku a ešte nevedel naozaj všetko spracovať. Nedošlo mu to. Povedal len niečo ako „Jasné, v poriadku, skvelé.“
Ale ja som vzlykala. Nedokázala som prestať plakať. Úprimne, nemalo to až tak veľa do činenia s posunom v rebríčku WTA. Môže to znieť zvláštne, ale bola som zmätená, že Ash končí vo veku 25 rokov.
Vždy som mala v hlave ten obrázok, keď máte 32, končíte kariéru a vaše telo si už viac nevie poradiť. Tiež som cítila, že Ash hrá najlepší tenis spomedzi všetkých. Moja hlava tomu nedokázala pochopiť. Nevedela som, či je nešťastná alebo čosi iné. Ale potom som pozerala video na Instagrame a pochopila som. Teraz som tomu chápala ešte viac.
Vašou prácou nie je len umiestniť loptičku do štvorca
Každý rok cítim v rôznych smeroch, aké ťažké je byť na tour. Máte mnoho povinností, musíte sa naučiť, ako všetko vybalansovať s prácou, ktorú robíte na kurte. Uvedomujete si, že vašou prácou nie je iba jednoducho umiestniť loptičku do štvorca. Je to trochu komplikovanejšie, čím ďalej sa dostávate, a taktiež menej a menej zábavy. Je ťažké mať stále v hlave alebo tele to dieťa.
Keď som minulý rok vyhrala Roland Garros, dúfala som, že budem schopná hrať bez tlaku. Ale v Toronte a Cincinnati som si uvedomila, ako náročné je byť svetovou jednotkou, keď vás chce každý poraziť. Hrajú proti vám najlepší tenis.
Triumf Igy Swiatekovej na French Open 2022:
Vždy som bojovala s pocitmi, že musím všetko vždy urobiť správne. Dokonca aj v každodennom živote cítim, že všetko musím urobiť do konca a výborne. Ako keď upratujem dom, cítim, že míňam energiu, ale nemôžem prestať, pretože to potrebujem urobiť perfektne. V tréningu mám vždy pocit, že som neurobila dostatok. Musím potlačiť samú seba, aby som sa cítila hrdo.
Napríklad, nemyslím si, že prvým triumfom na Roland Garros som utvrdila samú seba. Cítila som, že sa to stalo akosi náhodou, že som bola v správnom čase na správnom mieste, hrala som výborne a nejako sa to stalo. Takže do sezóny 2021 som išla s tým, že teraz musím sama seba utvrdiť. Sprvu to bolo pre mňa mentálne príšerné.
Chcela som hrať tak ako v Paríži pred rokom, ale podmienky boli totálne iné. Nehrala som dva mesiace a nemala som sebavedomie. V tom čase som prvý raz pracovala aj s veľkým sponzorom a cítila som ten tlak, že ak niečo nedosiahnem, bude to obrovské sklamanie. Musela som sa cez to prepracovať.
Bezradnosť, plač a vyčerpanosť v Mexiku
Veci sa otočili na Australian Open, ale moje najväčšie trápenie prišlo na LOH v Tokiu. Keď som prehrala v dvoch po sebe idúcich setoch, plakala som na kurte a mala pocit, že ľudia ma trochu súdili. Potom v Guadalajare som bola vyčerpaná mentálne i fyzicky a netušila som, čo robiť. Na kurte som sa cítila priam bezradne a znova som plakala.
Obávala som sa, ako ma budú ľudia vidieť. Cítila som sa zahanbene z toho, čo som urobila, a myslela si, že toto nie je spôsob, aký by mal byť šampión.
Rozmýšľam týmto spôsobom a to je tiež dôvod, prečo koniec kariéry Ash vyvolal vo mne tak veľa emócií. Sú tu idey, ktoré máme v sebe ako hráči od našich rodičov a médií ohľadom toho, aký by mal byť športovec. Ale keď som videla Ash, povedala som si „Wow, môžete si vybrať robiť to aj inak“. Keď ste na tejto ceste, usilujete sa o excelentnosť, niekedy si poviete "V poriadku, dosť." Celý čas máte kontrolu, nikto iný nešoféruje auto.
Riešením je niekedy mať na háku. Ospravedlňujem sa, ale ak existuje nejaké tajomstvo na môj úspech v minulom roku, je to fakt, že som bola slobodná v tom, že ma nezaujímalo, čo si ľudia myslia. To ma doviedlo k ďalšiemu grandslamu a potom k tretiemu. K svetovej jednotke. Nechať veci odísť.
Keď sa cítim neisto, vždy si toto pripomeniem.
Neprestajný boj s ukazovaním emócií
Mám 21 a hoci sa už cítim viac ako extrovertka v porovnaní s minulosťou, niekedy je stále celkom ťažké byť otvorená. Ale naučila som sa, že je ešte náročnejšie zakryť vaše emócie. Môj otec je toho skvelým príkladom. Veľa ľudí nevie, že môj otec je celkom senzitívny. I keď nikdy neukazuje emócie v ťažkých situáciách, počas filmov sa veľmi jednoducho rozplače.
Minulý rok bol skutočne špeciálny, tak som urobila hlúpe malé video a zdieľala ho na Twittri. Prerobila som scénu z Levieho kráľa, keď Mufasa ukazuje Simbovi ich kráľovstvo. Herec, ktorý dabuje Mufasu, je v Poľsku veľmi slávny a urobil video so mnou. Vo videu hovorí pri scéne "Simba, jedného dňa bude toto všetko tvoje," ale s mojím menom namiesto Simbu. Keď som to ukázala otcovi, začal plakať. Naozaj ho to chytilo.
Prerobené video z Levieho kráľa:
Nemyslím si, že mnoho ľudí by od neho očakávalo, že bude tak emočne otvorený, ale taký je. Vidím, koľko pre neho znamenalo, že ma videl uspieť v tenise, živote a bol po mojom boku po celý ten čas. Nevedela som, čo povedať. Ale v tom momente nemusel nikto z nás nič hovoriť.
Keď sa spätne dívam na všetko, čím som si prešla, ešte viac si cením, čo som dosiahla. Myslím si, že ja i môj otec vieme stráviť veľa času iba tým, že sme na seba hrdí. Zatiaľ neviem, či chcem byť všade slávna a globálna hviezda, ale som nadšená z toho, že budem pokračovať.
Život je špeciálny a treba si ho užiť
Po víťazstve na US Open som cítila, že chvíľu môžem žiť v tomto momente. Hlavným myšlienkovým pochodom bolo, že som dokázala niečo úžasné. Dokázala som, že aj na tvrdom povrchu viem vyhrávať veľké tituly. Cítila som sa voči sebe veľmi hrdo a príliš som to neanalyzovala. Jednoducho som len hrala zápas za zápasom.
Na začiatku novej sezóny som sebavedomejšia, pretože cítim, že som dosiahla niečo veľké. Cítim, že v mojej krajine robím ľudí hrdými a niečo som zmenila. Chcem pokračovať v tom, že budem používať môj hlas na poukazovanie problémov v Poľsku, napríklad mentálne zdravie. Ísť na terapiu je stále niečo nezvyčajné a dúfam, že pomôžem k zmene.
A hoci môj otec už nie je aktívny v mojej tenisovej kariére, stále patrí k najzásadnejším dôvodom, prečo toto všetko robím. Pozerám sa späť, vidím všetky tie ústupky, obety, ako vo mňa veril, som vďačná.
Keď som išla v roku 2022 na VC Rakúska F1 s mojou sestrou, tak som si naozaj uvedomila, ako jedinečné sú tieto príležitosti. Uvedomila som si, aký špeciálny je život, a konečne som si ho mohla užiť. Na moment som necítila, že mám na ramene batožinu.
Bola som na seba iba veľmi hrdá.
Iga Swiateková.
- Autor: © Zoznam/ Ondrej Herceg
- VIDEO: YouTube/AT Art, Guardian Sport, Roland Garros, Laik Knows Produkcja
- Zdroj: Športky, theplayerstribune.com
