KOMENTÁR Forza a vamos, Jannik a Carlos: Tenis je v dobrých rukách
Carlos Alcaraz a Jannik Sinner po finálovom zápase v Pekingu Zdroj: SITA/AP/Andy Wong 
BRATISLAVA – Striedanie generácií sa inštinktívne javí ako správna a prirodzená vec, so všetkým dobrým aj zlým, čo k tomu patrí, či sa nám to páči alebo nie. Taký je život a musíme to rešpektovať.
Povesť nesmrteľných legiend a najlepších tenistov histórie Novakovi Djokovičovi, Rafaelovi Nadalovi a Rogerovi Federerovi nikto len tak nevezme, ale Carlos Alcaraz a Jannik Sinner, dve najvýraznejšie veličiny súčasného mužského rebríčka, tiež nie sú na zahodenie, všakže?
Skôr ako novú éru bieleho športu rozmeníme na drobné, pripomeňme si, aká bola ešte nedávno spoločenská objednávka.
Možno si niektorí z vás pamätajú kampaň ATP s názvom "New Balls, Please" zo začiatku milénia, kedy páni v oblekoch a kravatách akútne hľadali nasledovníkov dvoch hviezd vtedajšieho tenisu Petea Samprasa a Andreho Agassiho. Na plagáte sebavedomo pózovalo dvanásť mladých a hladných vlkov, medzi nimi aj Roger Federer, Andy Roddick, Lleyton Hewitt, Marat Safin či Juan Carlos Ferrero. Zvyšok je história.
Premostime o dve dekády ďalej.
Po emotívnom odchode spomínaného Federera a zároveň s blížiacim sa koncom Nadala i Djokoviča, potreboval tenis znovu čerstvý a svieži vietor, nové hviezdy, skrátka niekoho, kto dokáže prilákať masy ľudí, zabávať ich absolútnou svetovou kvalitou a pravidelne bojovať o grandslamové trofeje.
Asi najväčšou obavou fanúšikovskej i odbornej obce bolo, kto príde a čo sa stane, keď svätá trojica zavesí raketu na pomyselný klinec. Zvládnu ich nástupcovia udržať nastolenú úroveň? Ako ustoja neprimeraný tlak zo strany verejnosti? Na obranu Alcaraza a Sinnera musíme uznať, že k priveľkým očakávaniam prispela priam až nadpozemská kvalita predošlej supergenerácie, za ktorú oni, prirodzene, nemôžu.
Len ťažko si môžeme predstaviť, že sa ešte niekedy spolu zíde toľko talentu a tenisovej i ľudskej kvality. Generácia takéhoto kalibru sa nedá nahradiť lúsknutím prsta.
Hádam najrukolapnejším dôkazom výnimočnosti zlatej éry tenisu je fakt, že z 83 grandslamových titulov dostupných v období rokov 2004 – 2024 (nepočítame Wimbledon 2020, ktorý zrušili pre pandémiu koronavírusu) si ich hráči veľkej trojky sprivatizovali hneď 66, teda bezmála osemdesiat percent. Slovami klasika, chudák každý, čo po nich tú káru bude ťahať ďalej.
Uvažovať nad métami, aké dosiahli Novak, Rafa a Roger, je dnes v prípade mladého Španiela a Taliana skutočne predčasné i zbytočné. Ďaleko triezvejšie a hodnotnejšie než stavať vzdušné zámky a špekulovať, ako dlho budú dominovať a koľko toho asi tak povyhrávajú, je skrátka žiť v prítomnosti a užívať si nesmierne tenisové umenie, ktoré zápas čo zápas produkujú.
Ak by z množstva pozitív, ktoré definujú herné prejavy Alcaraza a Sinnera, musel človek vybrať iba jedno, nemôže to byť nič iné, ako ich prirodzená afinita k ofenzívnemu poňatiu tenisu. Zásadný rozdiel medzi nimi a trebárs Saschom Zverevom spočíva v tom, že Carlos i Jannik necúvajú po každom údere dozadu, ale dokážu hrať oveľa bližšie k základnej čiare a agresívnejšie smerom do kurtu, čím mimoriadne zrýchľujú hru a berú súperovi cenné desatinky sekundy.
Keď v júni 2023 vyhlásil slávny John McEnroe, že nikdy nevidel takého dobrého dvadsaťročného tenistu, akým je Carlos Alcaraz, zdalo sa to trochu pritiahnuté za vlasy. Dnes môžeme potvrdiť, že americká ikona pomenovala mladého Španiela celkom trefne. Carlito vletel na tenisovú scénu ako bowlingová guľa z rúk majstra sveta. Rázne, bleskovo a zbúral všetko, čo mu stálo v ceste.
Dvadsaťjedenročný zázrak z El Palmaru je mimoriadne všestranný tenista, ktorý by s pravdepodobnosťou rovnou istote vynikal aj v mnohých iných športoch. Je pekelne rýchly, neobyčajne silný na nohách i rukách a zároveň extrémne šikovný. Vražedná kombinácia.
Do každého úderu ide na sto percent, liftovaným forhendom udeľuje "nadalovský" spin cez 3200 otáčok za minútu, "winnery" zbiera na počkanie a na všakovaký spôsob – od forhendových i bekhendových deloviek zo základnej čiary cez technické voleje pri sieti, nehovoriac o nechytateľných obhodeniach z defenzívnych pozícií.
Navyše, vďaka úžasnému pohybu má aj schopnosť účinne sa brániť a dobiehať aj zdanlivo stratené loptičky. A aby toho nebolo málo, spolu s Novakom Djokovičom, Alexom de Minaurom a Marianom Navonem patrí k najlepšie returnujúcim hráčom súčasného okruhu. Podčiarknuté a podpísané, z tenisovej abecedy ovláda prakticky všetko.
V čom Alcaraz nemá vo svete páru, je zahrávanie kraťasov. Môže si ich nechať patentovať. Dropšot je schopný vytiahnuť z akéhokoľvek miesta na kurte, možno aj z bufetu alebo najvrchnejšieho radu hľadiska ozrutného štadióna Arthura Ashea.
Je nemožné sa naučiť Carlosovu nápaditosť a ťažké napodobniť, no je to také fascinujúce sledovať. Preukazuje kreativitu a cit pre loptičku, ktorá nedokáže zovšednieť. Kreativitu, akú sme od éry Rogera Federera vo vrcholnom tenise nezaznamenali.
Galéria fotiek (38)
Carlos Alcaraz dokáže dobiehať aj zdanlivo stratené loptičky Zdroj: SITA/AP/Andy WongViac než mnohí iní hráči sa Carlos odhodláva k neortodoxným riešeniam, niekedy až prehnane. Rád hrá loptičku ešte vo chvíli, keď stúpa, čim výrazne akceleruje hru. Veľkým plusom je, že na svoj vek zvláda až šokujúco umne meniť rytmus a takticky je vyspelejší než nejeden tridsiatnik.
Ale aby sme iba nechválili, pár chybičiek krásy by sme určite našli, avšak tie naozaj nestoja za siahodlhú reč. Hoci – treba uznať – najmä Alcarazov slajz, ale taktiež bekhend a prvý servis (druhý je priam značkový, vyhral po ňom 57,1 percenta bodov – najviac zo všetkých hráčov v aktuálnej sezóne) ešte nie sú také smrteľné, aké by mohli a mali byť, no beztak patria k najlepším na planéte.
Alcaraz je nielen skvelý športovec, ale najmä priateľský človek s veľkým srdcom. I keď sa neraz objavili reči, že nová španielska superstar je až prehnane sebavedomá, opak je pravdou. Úsmev na tvári a pozitívny prístup za každého stavu je presne to, čo ľuďom na najmladšej svetovej jednotke v histórii tenisu imponuje. Sledovať Carlitov enzuziazmus, elán a radosť zo športu je priam nákazlivé. Jeho charizma na vás máva na tisícky kilometrov.
Predstavte si dieťa, ktorému sa rozžiaria oči, keď si pod vianočným stromčekom nájde vytúžený darček od Ježiška. Alcaraz často naozaj pôsobí ako malý chlapec, ktorý sa teší z každej drobnosti. Kým jeho súperi po maratónskej výmene ledva lapajú po dychu, on sa škerí od ucha k uchu. Akoby zahrať víťazný úder bola tá najbanálnejšia vec na svete. Tenis neberie len ako zamestnanie, nedajbože ako nutné zlo, ale baví sa ním, ak aj prehrá, nič to, pousmeje sa a ide ďalej.
Nalejme si čistého vína – schopnosť dominovať na každom type povrchu je špecifický tenisový žáner, ktorý väčšine aktérov príliš nevonia. Ak si nateraz odmyslíme Novaka Djokoviča, azda najkomplexnejšieho hráča dejín, tak z aktívne pôsobiacich mužov dokáže kraľovať na harde, antuke i na tráve skutočne len málokto. Výnimkou je práve Alcaraz, ktorý už má z každého povrchu minimálne tri tituly. Na chrbát mu dýcha Sinner, no ten zatiaľ valcuje najmä na betóne, a to s obdivuhodnou konzistentnosťou.
Súčasná svetová jednotka nie je mužom prehnaných gest ani bombastických vyhlásení. Kým španielska lokomotíva burcuje publikum ako Djokovič, hecuje sa notoricky známym pokrikom "vamos" a napína svaly ako Nadal, Sinner iba zatne päsť a s pokojom Angličana sa pozrie do svojej lóže.
Ak hľadáte rockovú hviezdu, ste na zlej adrese. Jannik prosto nemá hviezdne maniere, netúži byť stredobodom pozornosti, oveľa lepšie sa cíti v úzadí, no zároveň je veľmi cieľavedomý a poháňa ho vôľa zlepšovať sa a nezostať na polceste.
V mnohom sa podobá na Stana Wawrinku, zrejme najlepšieho tenistu mimo veľkej štvorky a jedného z najviac nedocenených hráčov posledných dvoch dekád. Neexistoval a môžeme pokojne prejsť aj do prítomného času, stále nenachádzame hráča, ktorý by vlastnil jedovatejší jednoručák ako "Stan the Man".
Ani švajčiarsky veterán si nikdy nepotrpel na silné reči a frajerské pózy, nemal najmenší dôvod. Obrazne povedané, stačilo vytiahnuť z rukáva obávaný "one handed backhand" a všetci súperi sa akurát tak mohli pomodliť sedem otčenášov a sedem zdravasov.
Paradoxom je, že práve v Taliansku, ktoré všetci poznáme ako národ temperamentných, horkokrvných a hlučných ľudí, vyrástol jeden z najpokojnejších hráčov na okruhu ATP. Sinner nie je typický južan à la Fabio Fognini alebo Matteo Berrettini, skôr výnimka potvrdzujúca pravidlo. Keby ste nemali poňatia, že pochádza z okolia Bolzana, tak by ste si mysleli, že sa narodil kdesi v Škandinávii či Nemecku.
Za posledné dva roky urobil progres vo všetkých herných činnostiach, ale najväčší zlom nastal v hlave. Z chlapca so šiltovkou, ktorý ukončil 48-ročné talianske čakanie na grandslamový titul v mužskom singli, je dnes vyrovnaný muž. Dospel, zosilnel, etabloval sa medzi elitou.
Má ešte nebezpečnejšie podanie než kedysi, istotu v úderoch, posunul sa mentálne i fyzicky, je pohyblivý ako mačka a na svoju výšku 191 centimetrov aj nesmierne flexibilný. Dokáže efektívne predvídať dianie na dvorci, účinne returnovať a taktiež inteligentne využívať rýchlosť lopty a energiu súperových úderov.
Stal sa z neho neobyčajne odolný tenista a konečne sám seba presvedčil, že má v rukách i nohách všetky zbrane na to, aby porážal najlepších. To bol základ jeho progresu. Veľmi ho nakoplo minuloročné víťazstvo v Davisovom pohári, získal potrebnú sebadôveru a správne vnútorné rozpoloženie. Presne ako kedysi Novak Djokovič.
Nemusíme byť géniovia, aby sme vedeli, že hlavný rozdiel medzi svetovou jednotkou a, povedzme, štvorkou alebo šestkou nie je v základných úderoch alebo vo fyzickom fonde, ale kompletne v mentálnom nastavení. Zdravý sedliacky rozum hovorí, že ak sa chcete vyštverať až na vrchol Everestu, musíte si dôverovať, musíte preraziť akýsi blok, mať hlavu šampióna a železné nervy.
Napísať, že post svetovej jednotky alebo grandslamový titul k vám nespadne z neba a že úspech je odmena za drinu, nie je síce zvlášť originálne, ale klišé by neexistovali, keby sa za nimi neskrývalo povestné zrnko pravdy.
V prospech Sinnera, inak v mladosti skvelého lyžiara, hovorí predovšetkým jeho servis a schopnosť hrať pod tlakom. Stáva sa majstrom tajbrejkov, ak potrebuje prvé podanie, má ho tam. Nikto v tomto roku neodvrátil viac brejkbalov ako Jannik, rečou čísel až 73 percent, čo súvisí s jeho mentálnou silou. Zlepšiť musí ešte voleje, druhý servis a možno aj výdrž počas maratónskych päťseťákov, tam je jeho malé mínové pole.
Asi netreba pripomínať, že nešťastná dopingová kauza Sinnerovi nesporne nepridala na popularite a už vôbec nie na pohode, ale kto sme my, aby sme vynášali súdy? Nechápte ma nesprávne, ako priaznivec rumunskej sympaťáčky Simony Halepovej rozumiem narážkam o dvojakom metri aj polemikám o nedôslednosti tenisového antidopingového systému, ale na rozhodovanie o vine a nevine tu predsa máme príslušné orgány, ktoré majú ako jediné právo vyrieknuť ortieľ. Nateraz môžeme nanajvýš dúfať, že zvíťazí spravodlivosť.
Mimochodom, len tak pre odľahčenie, paradoxom je, že Talianovo priezvisko Sinner má v anglickom jazyku význam hriešnik. Mamma mia! Nahrávka na smeč zlomyseľníkom a konšpirátorom. Ale späť k tenisu.
Sinner ani Alcaraz nepatria k výtržníkom, ktorí by vykrikovali vulgarizmy, hádali sa s rozhodcami alebo nebodaj lámali rakety na márne kúsky. Niežeby nemali v sebe vášeň alebo iskru, práve naopak, no energiu investujú správnym smerom i spôsobom.
Galéria fotiek (38)
Španiel Carlos Alcaraz s trofejou z turnaja ATP 500 v Pekingu, vedľa neho porazený finalista Jannik Sinner Zdroj: SITA/AP/Achmad IbrahimIste, ako profesionálny tenista nemôžete po kurte pobehovať v rukavičkách, je vašou psou povinnosťou vydobyť si rešpekt a občas aj vystrčiť lakte. No všetko s mierou. Ak totiž chcete bojovať o grandslamové trofeje, mali by ste vedieť zachovať chladnú hlavu a udržať nervy na uzde.
Aj keby bol zvyšok tenisového pelotónu podobne adaptabilný a pracoval na sebe rovnako tvrdo – akože nie je a nepracuje – Carlosovi a Jannikovi sa konkuruje veľmi ťažko. Respektíve nijako. Sú inde ako všetci ostatní súčasní i bývalí členovia takzvanej NextGen. Tenisovo, mentálne i osobnostne.
Vzájomná rivalita ich celkom určite urobí lepšími hráčmi i ľuďmi. Dá sa povedať, že budú formovať, motivovať a posúvať jeden druhého o niečo ďalej. Ako raz povedal Sir Alex Ferguson – vždy sa pozeráte do spätného zrkadla, aby ste videli, kto sa vás chystá dobehnúť. Keď niekoho zbadáte, zrýchlite.
Už teraz sa môžeme tešiť na to, ako budú donútení zdokonaľovať taktiku, prispôsobovať sa veku a modifikovať štýl, pridávať do herného plánu stále nové elementy a po rokoch rivality zas a znova vymýšľať niečo neokukané, čím by svojho protivníka na opačnej strane kurtu prekabátili.
Ich vzťah na kurte i mimo neho asi najlepšie vystihuje prirovnanie k Rogerovi Federerovi a Rafaelovi Nadalovi, alebo povedzme aj k Björnovi Borgovi a Johnovi McEnroeovi, ktorí medzi sebou tvrdo súperili, ale zároveň sa vzájomne veľmi rešpektovali a uznávali.
Nie vždy platí pravidlo, že dva kohúty na jednom smetisku sa neznesú. Viete, ktorá dvojica po famóznom finále v Pekingu odletela spoločne jedným súkromným lietadlom na tisíckový turnaj do Šanghaja? Tušíte správne, Carlos Alcaraz a Jannik Sinner. Iste, nie sú blízkymi priateľmi, ako rivali nechodia spolu na pivo, jeden k druhému však majú veľkú náklonnosť, vymieňajú si komplimenty a pred touto sezónu nemali problém absolvovať spoločný tréningový blok.
Každý z týchto mladíkov má vďaka svojim fyzickým parametrom odlišný herný štýl. Nebudeme zachádzať do detailov a rozoberať konkrétne dáta, ale rozdiel medzi Alcarazom a Sinnerom je úplne zreteľný. Zatiaľ čo Carlos má bezmála "rambovsky" vymakané telo, víťaz nedávneho US Open je zas štíhly a šľachovitý. To sa na prvý pohľad môže javiť ako nevýhoda, ale na druhej strane (navonok) nedostatočná svalová hmota je predpokladom menšieho rizika zranenia.
Galéria fotiek (38)
Carlos Alcaraz a Jannik Sinner po skončení zápasu na turnaji ATP Masters 1000 v Indian Wells Zdroj: SITA/AP/Ryan SunVšimnite si ich pohyb. Na rozdiel od španielskeho buldoga ryšavý Talian akoby na kurte plával alebo tancoval balet. Má oveľa "tichšie" nohy, pôsobí nadmieru ľahúčko a hýbe sa priam až "federerovsky" jemne a ladne.
Nielen fanúšikovia, ale najmä tenisoví odborníci a novinári upozorňujú na potenciálnu hrozbu, pred ktorou Alcaraz stojí. Problémom môže byť práve jeho somatotyp. Mnohí experti dvojnásobnému wimbledonskému šampiónovi nadôvažok radia, aby trochu schudol a ubral aj zo svalovej hmoty, inak si dochráme telo podobne ako Nadal.
Len ťažko namietať, veď aj laik si musí všimnúť, že Carlosov agresívny a celodvorcový tenis, pri ktorom nešetrí krokom a neodpustí vám ani jeden fiftín, vytvára velikánsku záťaž na jeho kolená, bedrá i chrbticu. Prirodzene, najmä na tvrdom povrchu.
O potenciálnych zdravotných problémoch je možno skoro mudrovať, ale na druhej strane je takáto otázka namieste. Koniec-koncov, víťaza šestnástich titulov na okruhu ATP už v mladom veku trápia časté zranenia, ktoré sú do veľkej miery výsledkom jeho svalnatej figúry a nátlakového štýlu hry.
Položme si ale rečnícku otázku, ak Alcaraz zhodí zopár kíl a prekope tréningové metódy, možno tým zníži pravdepodobnosť zranení a predĺži si kariéru, no bude naďalej taký silný a dominantný? Prečo meniť niečo, čo dobre funguje? Nestratí náhodou kúzlo, vďaka ktorému dobyl tenisový svet? Ťažko povedať, možno áno a možno nie. Koniec-koncov, tak ako v osobnom živote, aj v športe platí, že každá minca má dve strany.
Summa summarum, Alcaraz a Sinner vytvorili rivalitu, ktorá definuje a najmä skrášľuje súčasný mužský tenis. Rivalitu, o ktorej sa pravdepodobne bude básniť aj o polstoročie, keď už obaja budú dávno na dôchodku vo svojom pohodlnom kresle lúštiť krížovky a pochlipkávať horúcu kávu.
Možno so mnou nebudete všetci súhlasiť, ale posledné finále v hlavnom meste Číny pokojne môžeme počastovať prívlastkom zápas roka. Bol to ich desiaty vzájomný duel – doterajšia bilancia znie 6:4 pre Alcaraza. Zaujímavosťou je, že v bitke o grandslamovú trofej sa zatiaľ ani raz nestretli, to sa však čoskoro zmení.
Každá výnimočná rivalita potrebuje dva protiklady. Čím väčší kontrast, tým lepšie. Tenis v podaní Sinnera a Alcaraza je pre oči diváka mimoriadne atraktívny. Je privilégium, že to s nimi spoločne zažívame. Ich maratónske výmeny – pripomínajúce fantasy hru na PlayStation – môžete na videu púšťať začínajúcim tenistom ako študijný materiál. Dá sa povedať, že prišli v najlepšom možnom čase, ako dar z nebies, aby mohli zaplátať dieru, ktorá vznikala odchodom veľkej trojky.
Samozrejme, nikto dnes nemôže s istotou vylúčiť, že v ďalších rokoch sa nepridá niekto tretí, prípadne i štvrtý do partie. Napríklad ctižiadostivý a po úspechu bažiaci Arthur Fils? A čo taký Holger Rune? Alebo iné mladé ucho, ktoré dnes ešte vôbec nepoznáme? Nechajme sa prekvapiť.
Ani Novak Djokovič, hoci sa momentálne môže javiť fyzicky i psychicky vyčerpaný, určite nepovedal posledné slovo. Len blázon by sa odvážil tvrdiť opak. Pokiaľ si vážne myslíte, že jedna sezóna bez grandslamového titulu srbskú modlu odrovná, tak ste na velikánskom omyle. Odpísať osobnosť Djokovičovho formátu by bolo mimoriadne drzé, trúfalé, neprezieravé až absurdné. Z dlhodobej skúsenosti celkom presne vieme, že je len otázkou času, kedy znovu nájde víťazné momentum a vráti sa na trón.
Čas ani vek nezastavíte, Nole celkom prirodzene skresal kalendár a obmedzil účasť na turnajoch, oveľa viac si vyberá, ale na podnikoch veľkej štvorky s ním stále musíme rátať. Belehradčan síce vyhral doslova všetko, čo sa v tenise vyhrať dá, zároveň však nestratil ani štipku motivácie, preto nech sa nikto nečuduje, ak budúci rok získa 25. grandslamovú trofej a osamostatní sa na čele historického poradia pred Austrálčankou Margaret Courtovou.
Galéria fotiek (38)
Novak Djokovič vs. Carlos Alcaraz, alebo atraktívny súboj generácií Zdroj: SITA/AP/Antonio CalanniOtvorenou otázkou zostáva, či ešte treba počítať s Rafaelom Nadalom, dvadsaťdvanásobným grandslamovým šampiónom a suverénne najlepším antukárom všetkých čias. Srdce nám kričí áno, rozum šepká nie. Kráľ Roland Garros vlani naznačil, že rok 2024 môže byť jeho posledný na profesionálnom okruhu.
Dnes sa zdá, že nebude. Rafa stále nedefinoval, kedy sa poberie do tenisového dôchodku, no zároveň chlapsky uznal, že momentálne je nemožné uvažovať o víťazstvách na turnajoch, obzvlášť na grandslamovej pôde, kde sa hrá na tri víťazné sety.
Prognózovať, že by mohol aspoň ešte raz zdvihnúť nad hlavu Pohár mušketierov za triumf na French Open, by bolo príliš optimistické, niekto by povedal, že surreálne. Iste, stále môže byť konkurencieschopný, predovšetkým na najpomalšom povrchu.
Dokážete si ale predstaviť, že by sa čo i len priblížil k svojej niekdajšej úrovni a čelil nažhaveným mladým puškám? Asi sotva. Nik netuší, koľko paliva ešte zostalo v jeho nádrži. Ako už dokázal mnohokrát, Rafu neradno odpisovať, no veľa peňazí by ste na neho staviť nemali.
Ale Carlos Alcaraz nie je nový Rafael Nadal. Rovnako ako Jannik Sinner nie je Roger Federer II. alebo druhý Novak Djokovič. Porovnávať modernú generáciu s odchádzajúcimi legendami je ako miešať jablká s hruškami. Každý z nich je svojský, jedinečný, originálny.
Ak odložíme osobné preferencie bokom a zhodnotíme striedanie stráží ako celok, sotvakto bude iného názoru, že mladé pušky na čele s Carlitom a Jannikom nepriniesli vítané osvieženie. Samozrejme, že priniesli a nie malé. Pripomeňme si, že grandslamové tituly si podelili v tejto sezóne iba "Karči a Janči" – prvý menovaný ovládol Australian a US Open, druhý nenašiel premožiteľa na Roland Garros a vo Wimbledone.
Je jasné, že im každý turnaj ani zápas nebudú kvitnúť voňavé ruže, ale rivalita medzi Sinnerom a Alcarazom je pre šport obrovským prínosom, ich súboje sú vzrušujúce, intenzívne, plné zvratov, neortodoxných úderov a dychberúcich výmen, o ktorých si ľudia štebotajú ešte veľmi dlho po premenenom mečbale. Môžu pritiahnuť k obrazovkám milióny nových fanúšikov.
Súperenie Alcaraza so Sinnerom by mohlo a malo zanietiť množstvo malých detí, ale aj starších nadšencov, aby oprášili raketu, vybehli na kurt a búchali do toho žltého chlpatého čudesa hlava-nehlava. Kiežby aj ľudia, ktorí nad tenisom zlomili palicu alebo ho nikdy predtým nesledovali, sa vďaka ich zápasom doň znovu zamilovali.
Aktuálna svetová jednotka i dvojka si nastavili latku naozaj vysoko, no ako ich poznáme, určite sa ju nebudú snažiť podliezať, ale neustále prekonávať ďalšími vysokánskymi skokmi.
Tenis je v dobrých rukách. A jedno je isté – najväčšia zábava ešte len príde.
Forza a vamos, Jannik a Carlos.
- Autor: © Zoznam/ Patrik Seman
- Zdroj: Športky
