Česká legenda, ktorá sa v drese Kanady musela postaviť proti svojim: Bol to pre mňa šok!

Petr Nedvěd oslavuje s českými hokejistami zisk majstrovskej trofeje na Staroměstskom náměstí v Prahe Zdroj: Profimedia

PRAHA - Bývalý vynikajúci český útočník Petr Nedvěd sa v deň svojich 53. narodenín dočkal nie úplne obvyklého darčeka, keď bol prijatý do Siene slávy českého hokeja.

Možnosť byť medzi najväčšími legendami vníma ako obrovskú česť a poctu. Ako uviedol dnes pri príležitosti slávnostného ceremoniálu počas rozhovoru s novinármi, hokej je jeho neoddeliteľnou súčasťou. O to viac mu chýba, keď je mimo diania.

Liberecký rodák Nedvěd zakončil profesionálnu kariéru v drese Tigrov po sezóne 2013/14, začiatkom februára 2018 sa potom definitívne rozlúčil s hokejom v jednom stretnutí ako kapitán Benátok nad Jizerou. V úlohe generálneho manažéra reprezentácie bol pri konci čakania na medailu (2022) a tento rok aj zisku titulu majstrov sveta. Pred vyše štvrť rokom však funkciu na vlastnú žiadosť opustil z rodinných dôvodov.

Galéria fotiek (3) Zdroj: Profimedia

Hokej má v DNA

"Či mi hokej chýba? Je v mojej DNA. Bude mi chýbať do konca života. Keď budem na smrteľnej posteli, tak si myslím, že mi bude chýbať hokej. Ale teraz som sa rozhodol vyložene z rodinných dôvodov. Mám štvorročnú dcérku, to je najlepší vek. Ja som hokeju obetoval úplne všetko a hokejové sny sa mi splnili skoro všetky. Teraz chcem byť ale ten najlepší otec, aký môžem byť, a užívať si s dcérou. Prioritou číslo jeden je teraz rodina," vyhlásil Nedvěd.

Pri ceste za svojimi snami poriadne zariskoval. "Každý športovec by ich mal mať. Tým mojím bola už odmalička NHL. A tvrdo som si za tým išiel," pripomenul emigráciu na mládežníckom turnaji v Kanade na začiatku januára 1989 v 17 rokoch. "Keď som vtedy zostal v Calgary, vedel som, že to nebude jednoduché. Ani pre mojich rodičov a bráchu. Nespalo sa mi dobre, ale som rád, že som si išiel za svojím snom tak tvrdo," podotkol Nedvěd.

Zhodou okolností bol spoločne s ním prijatý do Siene slávy aj obranca Petr Svoboda. Autor víťazného gólu z olympiády v Nagane emigroval v roku 1984 v 18 rokoch. "Bez toho, aby som to chcel zľahčovať, pretože to mal ťažké tiež, tak Petr utekal s plnou peňaženkou, pretože mal podpísanú zmluvu. Tá finančná istota tam bola a potom človek o tom rozmýšľa tiež inak. Ja som mal ale vo vrecku dvadsať kanadských dolárov. To bolo všetko. Chcel by som sa poďakovať do Calgary, lebo sa tam o mňa postarali ako o vlastného," pripomenul Nedvěd.

Netrvalo dlho a mohlo sa mu uľaviť vďaka novembrovej revolúcii ešte v tom istom roku, čo za morom zostal.

"Boli emigranti, ktorí si tam odkrútili napríklad 30 rokov a nemali šancu vrátiť sa. To bol strašiak, mohol som tam byť takto tiež napríklad dvadsaťtridsať rokov. Keď som utekal, tak som ešte nevidel svetlo na konci tunela. Nevedel som, čo bude. Bol to obrovský risk, ale pre mňa to bola cesta za snom - zahrať si NHL. A tá bola silnejšia. Vedel som, že to bude beh na dlhú trať a že to nebude jednoduché, ale lepšie to nemohlo dopadnúť," priznal Nedvěd.

Bol draftovou dvojkou

V roku 1990 sa stal dvojkou draftu, vyššie bol len Owen Nolan. Jaromír Jágr bol až piaty. "Džegr bol už vtedy najlepší hráč z nás, mal ísť ako číslo jeden. Lenže nešiel. Pre kluby asi bola neistota, či takýto hráč bude chcieť ísť hrať do NHL hneď. A Pittsburgh dostal taký pekný vianočný darček," pousmial sa Nedvěd, ktorý si kamaráta a stále ešte hrajúceho Jágra doberal.

"Hovoril som mu, že by ma mal počúvať. A v Pittsburghu ma aj počúval. Všade ma vozil, jeho mama nám varila. Boli to nádherné roky. Hrozne rád na Pittsburgh spomínam, pretože to boli moje tri najproduktívnejšie roky v kariére. New York je srdcová záležitosť, tam je pridaná hodnota, že tam človek mal možnosť stretnúť zaujímavých ľudí, ale Pittsburgh bol po hokejovej stránke jedinečný," spomínal Nedvěd.

Galéria fotiek (3) Zdroj: rytirikladno.cz/Bohumil Kučera

V apríli 1996 sa práve v drese Penguins preslávil víťazným gólom v závere štvrtého predĺženia stretnutia proti Washingtonu. "Boli skoro dve hodiny, tak ja hovorím, že za 15 minút je last call v baroch, posledná objednávka. Tak už asi ten gól dám a beriem to na seba, lebo inak sa nenapijeme. Potom mi chalani v bare poďakovali," smial sa Nedvěd.

V drese Kanady čelil Česku

Zažil ale tiež situácie, keď mu do smiechu vôbec nebolo. Hlavne na OH 1994 v Lillehammeri, kde reprezentoval Kanadu. Zámorský tím vo štvrťfinále zdolal ten český 3:2 v predĺžení.

"To bol môj najzvláštnejší hokejový pocit z víťazstva v takom dôležitom stretnutí. Bol to pre mňa šok, keď ma Kanaďania oslovili. A už pred turnajom som si hovoril, len nech nenarazíme na našich. Hokejový boh si to želal takto. A ste profík, snažíte sa hrať čo najlepšie. Nemali sme nijako hviezdny tím, ale napokon sme boli veľmi blízko zlatu. Mrzí ma, že to nevyšlo. Bohužiaľ, vtedy sme prehrali na trestné strieľania vo finále so Švédmi, keď Peter Forsberg predviedol ten svoj pamätný nájazd," spomínal Nedvěd.

Olympiáda o štyri roky neskôr priniesla obrovskú radosť v českom podaní, ale Nedvěd pri tom byť nemohol. "Viem, že záujem bol. Bavili sme sa o tom, ale zistili sme, že to nejde. Musel by som odohrať tri sezóny doma v Česku, aby som mohol reprezentovať. Či ma to štvalo? Moc, moc, moc, naozaj moc. Nie, že by som bol naštvaný, mrzelo ma to. Ale tak to je. Ten príbeh sa tak napísal. Hovoril som si, že som si to takto vybral a to boli následky. Keby som si ale mohol zahrať v Nagane, bral by som to všetkými desiatimi. To je najväčší úspech českého hokeja."

Neuveriteľný zlatý úspech

Radosť z naozaj veľkého triumfu si ale mohol vychutnať tento rok v máji v manažérskej úlohe. "Zlato z domáceho turnaja je neuveriteľný úspech. Naganu sa to trošičku priblížilo, hlavne po stránke tej úžasnej atmosféry. Keby sme vyhrali vo Švédsku, tak by to bolo skoro polovičné. Stále by som mal zlatú placku okolo krku, ale toto bolo fantastické."

Na otázku, čomu by sa venoval, keby sa nepresadil v hokeji, nevedel odpovedať. "Mal som obrovskú výhodu, že som hokej hral dobre. Som typ človeka, ktorý nerobí dobre desať vecí naraz, musel by som vynaložiť všetko moje úsilie do niečoho iného. A dúfať, že by ma to napĺňalo a aj finančne zabezpečilo. Či by to bol iný šport, neviem," uviedol Nedvěd.

V súčasnosti si naplno užíva otcovské úlohy s dcérou Naomi. "Včera ma skoro rozplakala, keď hovorila, že už sa len raz vyspinkáme a budem mať narodeniny. Teším sa s ňou na lyže, postaví sa na ne prvýkrát. Má štyri roky, čo je najlepší vek, pretože ma ešte potrebuje. Za 15 rokov sa potom zmení na chodiaci bankomat a bude mi hovoriť 'otecko, už neotravuj', zatiaľ čo teraz je to pre mňa parťák," hlásil s úsmevom. "Ten prvý rok a pol je krásny, ale to je skôr pre mamičky a ty si vodič kočíka. Teraz si to však užívam," dodal Nedvěd.