Federer nekončí, Paríž mu dodal chuť

Zdroj: SITA

PARÍŽ - Štyri, možno päť rokov hral Roger Federer ako z partesu a vyhrával všetky tenisové turnaje, na ktorých sa objavil, s jedinou - parížskou výnimkou.

Od nedele už táto výnimka neplatí. Federer zdvihol nad hlavu aj Pohár mušketierov, ktorý mu ako jediný z grandslamových dlho unikal. Fenomenálny Švajčiar sa 14. grandslamovým titulom vyrovnal historickému lídrovi Petovi Samprasovi a zároveň skompletizoval svoj vlastný Grand Slam. Nový šampión Roland Garros odpovedal na oficiálnej tlačovej konferencii po svojom historickom parížskom triumfe na vyše dve desiatky otázok akreditovaných médií. Agentúra SITA z nich vyberá tie najzaujímavejšie.

*Bol finálový zápas v konečnom dôsledku jednoduchší, ako ste si ho pôvodne predstavovali?

- Čakal som ťažký zápas, lebo som vedel, čoho všetkého je Robin Söderling schopný. Jeho predchádzajúce výsledky v Paríži neboli náhodné. Vyšiel mi však vstup do finále a potom to už išlo jednoduchšie. Kľúčový bol druhý set a najmä tajbrejk, ktorý bol jedným z mojich najlepších v kariére. Nasúkal som štyri esá a neuveriteľne si veril. Mentálne však nebolo jednoduché naďalej sa stopercentne koncentrovať. Chýbal mi set k celkovému triumfu a ja som bol nervózny. V duchu som si hovoril: ´Asi to idem naozaj prvýkrát vyhrať. Čo bude, ak sa tak stane? Čo vlastne poviem, ako to budem prežívať?´"

*Čo pre vás viac znamená: zavŕšenie "Roger Slamu" alebo historický 14. grandslamový titul?

- Mám pocit, že oba tieto výsledky sú k neuvereniu. Nechcem si priveľmi fandiť, ale to, že mám na konte tak veľa grandslamových titulov a z Paríža iba jeden, znamená, že ostatné tri turnaje som musel vyhrávať príliš často. Zbierať grandslamové tituly je dnes možno jednoduchšie ako pred 30 rokmi, keď sa hralo viac na tráve a rýchlom ´harde´ a vôbec všetky povrchy boli zrýchlené.

*Mnohí veľkí hráči, medzi nimi Sampras, McEnroe, či Edberg a Becker, nikdy netriumfovali na parížskej antuke. Mnohí tenisoví experti zvykli hovoriť, že aj vy sa k nim zaradíte. Neodradzovalo vás to?

- Našťastie som neveril tým ľuďom, čo o mne vraveli, že sa zaradím k legendám, ktoré nikdy nevyhrali v Paríži, ale veril som sebe. Vedel som o svojich šanciach, ako aj o tom, že dokážem hrať na antuke. Dôkazom sú viaceré finálové účasti nielen v Paríži, ale aj na ďalších veľkých antukových turnajoch. Pred tohtoročným Roland Garros som sa nestaral o to, či bude vo finále Nadal. Dôležité pre mňa bolo urobiť všetko, aby som sa tam dostal ja. Vo svoje víťazstvo som veril a nielen dúfal. A to je podstatný rozdiel.

*Pred finále ste odmietali odpovedať na otázky typu, či toto je už vzhľadom na turnajové okolnosti a postupný výpredaj favoritov konečne váš šťastný rok v Paríži. Teraz už môžete...

- Áno, ono sa to všetko postupne zbiehalo a podporovalo moju vieru v celkový triumf. Spôsob, akým som otočil zápasy s Acasusom a Haasom, mi dodal veľa sebavedomia. Potom vypadli Rafa a Djokovič a začal som si ešte viac uvedomovať blízkosť veľkého víťazstva. Samozrejme, snažil som sa naďalej nič nepodceniť a udržať si maximálnu koncentráciu. Boli však aj chvíle, keď som cítil blízkosť prehry. Možno by som to mohol porovnať s Agassim a jeho pocitmi, keď tu triumfoval pred 10 rokmi. O veľkých hráčoch sa zvykne vravieť, že majú aj šťastie. To šťastie však treba vyzvať, použiť ho ako žolíka v správny moment. Keď tvrdo trénujem a nechce sa mi, musím myslieť na to, že to robím pre víťazstvá na veľkých turnajoch.

*Čo pre vás vlastne znamená tento titul z Paríža v kontexte celej úchvatnej kariéry?

- Takto to vôbec neberiem. Som veľmi hrdý na to, čo som v tenisovej kariére dosiahol. Je toho určite viac, než som si dokázal na jej začiatku predstaviť. Mojím snom bolo vyhrať Wimbledon a mám už päť titulov. Samozrejme, v posledných rokoch som dokola musel počúvať, kedy už konečne zvíťazím v Paríži. Začal som sa teda na to postupne pripravovať. Obľúbil som si toto mesto, ľudí, atmosféru tohto turnaja, centrálny dvorec. Minulé roky ukázali, že podmienkam na centri som sa nedokázal maximálne prispôsobiť. Nakoniec som však zvládol aj tento aspekt a získal som posledný grandslamový titul, ktorý mi chýbal.

*Vo Wimbledone ste prvýkrát zvíťazili ako 21-ročný. Prvý austrálsky titul ste získali v 22 rokoch a víťaznú premiéru na US Open ste absolvovali ako 23-ročný. Je tento titul z Paríža iný po takom dlhom čase čakania? Má pre vás v 27 rokoch väčší význam?

- Máte absolútnu pravdu. S rokmi prichádza väčší nadhľad a viac si niektoré veci vážite. Možno by som tento parížsky titul takto maximálne neocenil v roku 2006, keď som tu bol prvýkrát vo finále. Prehral som však a povedal si: hop, toto môže byť pre mňa ešte veľká výzva. A ďalšie roky ukázali, že som sa nemýlil. Z roka na rok som sem prichádzal lepšie pripravený, viac pokojný a zrelaxovaný. Nosil som v sebe neustále vieru, že raz tu musím vyhrať a teraz mi to konečne vyšlo.

*Vaša manželka Mirka, ktorá bola s vami aj teraz v Paríži, čaká dieťa. Pomáhali vám na dvorci myšlienky na svoju čochvíľa už možno početnejšiu rodinu?

- Nie, to si nemyslím. Pre mňa sú profesionálny tenis a moje súkromie dve úplne rozdielne veci a veľmi by som to nespájal. Vďakabohu, že Mirka je pevnou súčasťou oboch týchto najdôležitejších aspektov môjho života a som naozaj veľmi šťastný, že budeme mať dieťa. Sme už veľmi nedočkaví a tešíme sa na toto leto. Dúfam, že všetko dobre dopadne a čoskoro budeme prežívať radosť z potomka. V mojom živote teraz všetko vychádza.

*Ak by ste teraz mali ukončiť kariéru, skončili by ste ju šťastný?

- Možno by som mohol skončiť aj zajtra, lebo som dosiahol veľký úspech, ale neurobím tak. Ešte neprišiel ten správny čas, stále mám veľkú chuť na tenis. Viem, že tento krásny šport nebudem hrať večne, ale pokiaľ budem mať z neho radosť, chcem pokračovať. Keď jedného dňa skončím, chcem mať jasno, že som odovzdal tenisu maximum a viac to už nepôjde.