Martina Moravcová: Dieťa chcem až po olympiáde

Najúspešnejšia slovenská športovkyňa. Už sme si zvykli, že Martina Moravcová (30) prinesie z každých plaveckých pretekov nejakú medailu. Čo všetko musela pre svoj úspech obetovať? A aké má spolu s manželom Martinom Valkom plány do budúcnosti? Vrátia sa z texaského Dallasu na Slovensko?

Na Slovensku ste iba pár týždňov do roka. Už vyše 10 rokov žijete v USA. Kde sa cítite doma?

- Keď idem domov, znamená to do Piešťan. Keď idem do Dallasu, hovorím, že idem späť.

Ako vyzerá deň vrcholovej plavkyne?

- Vstávam o pol šiestej ráno. Potom trénujem 5 hodín, je to tvrdá fyzická drina. Keď k tomu prirátam cestu, rozcvičenie, fénovanie vlasov, tak to zaberie dohromady celých osem hodín. Teda celý pracovný deň. Domov prídem fyzicky "vyflusnutá". Snažím sa hodinku si pospať a relaxovať. Potom niečo uvarím, vyvenčím psa, odpovedám na e-maily, organizujem si cesty. V noci spím aspoň 7-8 hodín.

Celý život vo vode. Nemáte z nej nočné mory?

- Nie. Ale manžel tvrdí, že v spánku často odfukujem a kopem ako na tréningu. Môj organizmus je niekedy taký „nabudený“, že cvičím aj v spánku.

A ako na vodu reaguje vaše telo? Máte napríklad rozmočené prsty?

- Vôbec. Moja pokožka je na vodu zvyknutá. Napriek tomu, keď vyjdem z vody, mám pocit, ako keby sa mi pokožka scvrkla aspoň o dve čísla. Preto používam veľmi mastné krémy.

Pred šiestimi rokmi ste mali vážne problémy so štítnou žľazou. Je to už lepšie?

- Problém bol akútny a museli mi ju vyoperovať. Teraz každý deň beriem tabletky.

Čo pri takom tvrdom nasadení u športovca prvé odchádza?

- Všetko. Ramená, kolená, chrbtica. Hovorí sa, že plávanie je zdravý šport. Lekári ho odporúčajú ako rehabilitáciu pri skolióze. Ja skoliózu mám, mala som a budem mať. Lekárka mi v piatej triede povedala: Máš skoliózu, musíš plávať. Nevedela, že plávam denne. Keby som neplávala, možno by som už vyzerala ako Quasimodo.

Nechceli ste s plávaním už skončiť?

- Už viackrát som mala také obdobie. Prvýkrát to bolo po strednej škole, pred odchodom do Ameriky. Vždy keď je koniec olympiády zvažujem, či sa dám nahovoriť ešte na ďalšiu o štyri roky. Rada by som ešte vydržala do olympiády v Pekingu, ktorá bude o dva roky.

Ťažko sa vám ako tridsiatničke drží krok s mladšími plavkyňami?

- To bolo vždy ťažké. Vývoj ide dopredu. Rekordy a hranice sa stále posúvajú. Mladšia generácia dnes pláve rýchlejšie časy ako tá spred desiatich rokov. To, čo vtedy dokázal jeden alebo dvaja, dnes zapláva desať ľudí. Moje výkony, ktoré boli pred piatimi rokmi ojedinelé, dnes zapadajú už do lepšieho priemeru.

Veľa športovcov sídli v Monaku kvôli daniam. Kde platíte dane vy?

- Keďže žijem väčšinu roka v Amerike, mám daňovú povinnosť tam. Je jedno, či žijete v Antarktíde, Monaku či niekde inde. Ak bývate väčšinou v USA, musíte tam aj platiť dane. Preto žiaden americký tenista nemá byt v Monaku kvôli daňovým výhodám.

Ako je to s plávaním a peniazmi. Je to dobrý biznis?

- Plávanie nie je zárobkový šport. Veľa plavcov musí popri svojej športovej kariére pracovať, aby mohli vôbec plávať. Nežijem z toho, čo si "vyplávam", ale najmä z akcií, kde ma použijú ako známu osobnosť. To je spôsob, ako si môžem zarobiť.

Tu na Slovensku, alebo aj v USA?

- V Amerike nie som zaujímavá, tam majú svojich športovcov.

Koľko dostane víťaz medzinárodných plaveckých pretekov? U tenistov ide o státisíce dolárov...

- Tie peniaze sú smiešne. Prémie sú len za víťazstvo v pretekoch Svetového pohára. Za prvé miesto je 1 500 dolárov. Keď sa má človek trepať napríklad do Austrálie, platiť si hotel a nakoniec nevyhrá, tak je v mínuse 1 500 dolárov. Napríklad atléti dostávajú za víťazstvo na majstrovstvách sveta slušné finančné prémie. My, plavci, nedostaneme nič.

Viete, koľko medailí vlastne máte?

- Počty netuším. Ale raz sme ich vážili a myslím, že dnes to už môže byť vyše 60 kilogramov. Určite ma prevážia.

V Dallase žijete spolu s manželom Martinom. Čo robí?

- Manžel je advokát a venuje sa obchodnému a emigračnému právu. Zastupuje tiež klientov z oblasti showbiznisu. Veľmi ho láka robiť agenta hokejistom. Spolupracoval napríklad s Ľubom Sekerášom.

Chodí vás povzbudzovať na preteky?

- Nemá veľa času. Radšej spolu trávime dovolenky ako preteky. Vtedy som totiž v strese a nemám čas venovať sa mu.

Obaja máte veľa práce. Kedy sa vídate?

- Manžel sa to snaží robiť tak, že keď som mimo, je v robote do večera. Keď som však doma, prichádza z práce okolo šiestej. Víkendy trávime spolu.

Stará sa vám niekto o domácnosť?

- Nemáme nikoho, kto by nám upratoval. Je to malý dvojizbový apartmán, žiaden luxus. Stíhame to. U nás je väčšinou nedeľa upratovací deň.

A kto drží kasu?

- Predsa ja. Som finančník, veď som to študovala.

S Martinom ste manželmi už päť rokov. Máte pocit, že už prišiel čas na deti?

- Ešte nie. Nerozmýšľam o tom, lebo celý deň sa sústredím na niečo iné. Viem, že skĺbiť dieťa a plaveckú kariéru by bolo veľmi komplikované.

Predsa len, koniec vrcholovej kariéry raz príde. Možno po tej olympiáde v Pekingu. Čo potom?

- Samozrejme, že by som chcela mať rodinu. Tiež túžim oddýchnuť si a mať čas sama na seba. Skrátka spomaliť. Teraz si plánujem, že si budem užívať s detičkami a skutočnosť možno bude úplne iná. Žijem prítomnosťou. Minulosťou sa príliš nezaoberám ani nehľadím ďaleko do budúcnosti.

Ostanete žiť v USA, alebo pomýšľate na návrat na Slovensko?

- Ešte nevieme. Pracovné príležitosti a iné veci ukážu, kam nás osud zaveje...