Slovenskí paralympionici ustúpili zo svojich pozícií
PEKING - Slovenskí zdravotne postihnutí športovci získali na XIII. paralympijských hrách v Pekingu 6 medailí - dve zlaté, tri strieborné a jednu bronzovú. Je to najmenej v ére štátnej samostatnosti. V Atlante 1996 to bolo 11 vzácnych kovov, o štyri roky neskôr v Sydney 13 pódiových umiestnení a na predchádzajúcej paralympiáde v Aténach 2004 rovný tucet medailí.
Pred odchodom výpravy do čínskej metropoly sa hovorilo o desiatich účastiach slovenských športovcov na stupňoch víťazov, prišlo však kruté precitnutie. Šport aj v týchto kategóriách výrazne napreduje, slovenský, zdá sa, prešľapuje na mieste. Prvý raz od roku 1996 ani raz nezaviala slovenská vlajka na atletickom štadióne a pri plaveckom bazéne. Nosné športy stretnutia zdravotne postihnutých športovcov medailovú radosť pod Tatry nepriniesli. Slovenskí atléti po štyroch rokoch od Atén svoje výkony nezlepšili, svet však na nich nečaká. Spoliehať sa na to, že sa dokážu priblížiť k výkonom, za aké brali vzácny kov na predchádzajúcej paralympiáde, je naozaj chybou.
Plavkyne bojovali zo všetkých síl. Rovnako ako na augustových Hrách XXIX. olympiády však na medailu boli potrebné výkony nad hranicou svetových rekordov. Viera Mikulášiková zostala na 200 m polohové preteky 0,02 s za bronzom, čo bol vôbec najlepší výsledok slovenských farieb v nádhernej "Vodnej kocke". Spolu s Margitou Prokeinovou po svojej poslednej disciplíne oficiálne oznámili ukončenie kariéry. Natíska sa teda otázka, kto príde po nich. Z dvoch štvrtých miest musí byť smutný zrakovo postihnutý cyklista Vladislav Janovjak. V Aténach 2004 prišiel o striebro pre doping svojho vodiča, v Pekingu sa načahoval za medailou v časovke i pretekoch s hromadným štartom, ale v oboch prípadoch visela privysoko.
Rovnako ako pred štyrmi rokmi sa najúspešnejšou skupinou slovenskej výpravy stali stolní tenisti. Zlato zásluhou Jána Riapoša s Rastislavom Revúckym v súťaži družstiev vozičkárov, dve striebra - pre Alenu Kánovú v dvojhre vozičkárok a Miroslava Jambora s Richardom Csejteyom v súťaži družstiev stojacich mužov a bronz Jambora v dvojhre sú dôkazom, že tomuto športu sa na Slovensku stále darí držať krok aj s progresívnou svetovou elitou. Ani tu však nemožno nevidieť, že niektorí reprezentanti už majú svoj zenit za sebou, iní na úspechy zrejme ešte výkonovo nedorástli. K absolútnym pekinským sklamaniam patria vystúpenia slovenskej dvojice v tlaku na lavičke.
Mária Bartošová i Ľuboš Janček svoju súťaž končili už v momentoch, keď sa ich súperi ešte len chystali na svoje prvé pokusy. Prehru Jančeka s víťazom jeho kategórie o 100 kg i Bartošovej o 65 kg nemožno nazvať inak ako debaklami. Na opačnom póle v hodnotení sú stolný tenista Miroslav Jambor a strelkyňa Veronika Vadovičová. Pri svojej paralympijskej premiére získali azda viac, ako si sami predstavovali vo svojich najoptimistickejších snoch. Vadovičová sa stala vôbec prvou víťazkou v čínskej metropole, Jambor sa vracia domov do Tatranskej Štrby so striebrom v súťaži družstiev a bronzom z dvojhry. Veronika Vadovičová si naplánovala štyri disciplíny, vo všetkých sa dostala do finále.
Okrem zlata vo vzduchovej puške 40 skončila štvrtá v športovej puške 3x20, keď za stupňom víťazov zaostala o 0,8 b, a šiesta vo vzduchovej puške 60 spolu s mužmi, keď ju od bronzu delila jediná desatinka. Ak ju tesne pred paralympiádou zobralo Stredisko štátnej športovej reprezentácie Ministerstva vnútra SR pod svoje ochranné krídla, urobilo dobre. Dvadsaťpäťročná strelkyňa sa stala prvou slovenskou profesionálnou športovkyňou z radov zdravotne postihnutých. Azda práve toto je cesta späť na pozície, na ktorých slovenskí paralympionici od začiatku svojej samostatnej existencie boli. Peking totiž ukázal, že už aj na paralympiáde môžu na úspech pomýšľať iba profesionáli. Na medaily si nemôžu robiť ambície tí, ktorí športujú "popri zamestnaní", či sa mu venujú len ako koníčku. Čím skôr si túto skutočnosť uvedomia kompetentní pod Tatrami, tým lepšie to bude pre slovenský šport zdravotne postihnutých.
- Autor: © Zoznam/
- Zdroj: SITA
