Zaninimu halušky nechutia, chváli elegantné ženy

Emanuel Zanini Zdroj: SITA

BRATISLAVA - Dve víťazstvá v Európskej lige a dve účasti na majstrovstvách Európy. To je štvorlístok najväčších úspechov, ktoré slovenskí volejbalisti dosiahli pod vedením trénera Emanueleho Zaniniho. Bývalý asistent trénera talianskych majstrov sveta si svoju misiu pod Tatrami zatiaľ pochvaľuje a nevidí posun iba v reči výsledkov a umiestení, ale aj v hernej kvalite, prístupe k reprezentácii, či v mene slovenského volejbalu za hranicami.

Registruje aj progres vo vlastnej kariére, ktorý zaznamenal v priebehu štyroch rokov na Slovensku. A ktorý tento týždeň vyvrcholil senzačným 5. miesto na ME, ktoré nielenže zaručuje priamy štart na ďalšom kontinentálnom šampionáte, ale možno aj nádejnejšie vízie v bojoch o olympijskú miestenku.

- Ako sa dá zhodnotiť plnenie Vášho vlastného plánu, ktorý ste si dali pred nástupom do funkcie trénera slovenskej reprezentácie?

"Pri nástupe som si predsavzal niekoľko sfér, kde by malo prísť k zmene. Chcel som, aby si hráči začali viac uvedomovať svoje kvality a dôverovať si. Tiež som sa snažil, aby sme sa posunuli nahor vo svetovom rebríčku a to sa nám zatiaľ darí - keď som začínal, bolo Slovensko 48., pred šampionátom figurovalo na 33. pozícii a do konca roka ešte určite poskočí o niekoľko priečok dopredu. Do Svetovej ligy sme sa síce nedostali, no za uplynulé štyri roky sme až trikrát postúpili do finále Európskej ligy a stali sa prvým tímom, ktorý ju vyhral už dvakrát. A to je významný úspech, takisto teraz naše 5. miesto na ME. Veľa sa toho zmenilo aj v individuálnom hodnotení hráčov - pred štyrmi rokmi volejbalová Európa poznala možno dvoch-troch Slovákov, v súčasnosti to je určite najmenej deväť-desať hráčov. Zvlášť v Taliansku sme poznali, dá sa povedať, len Pistoviča a Chochoľáka, teraz je tých hráčov oveľa viac."

- Slovákom ste spočiatku trochu vyčítali vlažnosť pri reprezentačných povinnostiach. Zmenilo sa to už k lepšiemu?

"Popracovali sme na vážnosti reprezentácie a hrdosti obliekať národný dres. Pre mňa bolo obrovským zadosťučinením, keď moji zverenci pred finálovým duelom Európskej ligy všetci spoločne spievali štátnu hymnu, to som predtým ešte pri Slovákoch nezažil. U nás v Taliansku to je úplne samozrejmý jav, že všetci hráči spievajú hymnu, no tu sa to dovtedy nestalo a bolo to mojím veľkým želaním. Aj vždy, keď v hale visí štátna zástava, hráčom pripomínam, že nebojujú len za seba, ale aj za svoju krajinu a svojich spoluobčanov."

- Určite ste sa stretli aj s ťažšími situáciami a sklamaním. Nemali ste niekedy chuť zbaliť sa, vrátiť sa domov a označiť pôsobenie na Slovensku za omyl?

"Príchod na Slovensko som nikdy neoľutoval. Ani na okamih. Nepopieram, boli aj ťažšie obdobia, ale len v takých momentoch sa človek môže posunúť dopredu, pracovať na sebe a rásť."

- Pamätáte si ešte, čo Vás najviac prekvapilo po príchode na Slovensko?

"Bol som šokovaný z mentality hráčov - nemali vo viacerých veciach profesionálny prístup. Poznal som predtým podmienky v talianskej reprezentácii, či niektorých kluboch, ale tu to bolo úplne bez pravidiel. Preto som sa snažil vštepiť im, že nielen v športe, ale aj v živote človek potrebuje isté pravidlá a istú mieru organizácie. Že nemôžu míňať čas a energiu na zbytočnosti, lebo im bude neskôr chýbať, že treba dodržiavať správne stravovanie a životosprávu aj mimo tréningu a vo vhodnom čase ísť spať a vo vhodnom čase raňajkovať, či obedovať. To, čo v tíme registrujem teraz, je podľa mňa tiež výrazným úspechom."

- Čo Vám najviac sťažovalo život, lepšie povedané Vaše pracovné úlohy?
"Určite tunajšia organizácia na prvom mieste. Pre mňa je samozrejmosťou, že keď mám byť niekde v určitú hodinu, tak tam prídem aspoň desať minút predtým. Viem, že všetko je v poriadku a nemôže ma nič prekvapiť. Nesmie sa stávať, že sa veci nechávajú na poslednú chvíľu a potom prichádzajú nemilé prekvapenia. Druhým problémom je jazyk. Teraz už 'ja rozumiem trochu slovenčine' (po slovensky). No mne sa zdá byť nesmierne komplikovaným jazykom a niekto mi tvrdil, že patrí dokonca medzi najnáročnejšie na svete."

- Nebola jazyková bariéra až príliš silnou prekážkou v práci trénera v cudzine?
"Aj z tohto dôvodu bolo mojou podmienkou mať slovenského asistenta v osobe Štefana Chrtianskeho. Základné volejbalové frázy sa dajú zvládnuť aj v angličtine, alebo dokonca v taliančine, no jazyk je veľmi významný. Niektoré dôležité frázy si zvyknem aj pripraviť a priznám sa, že už mám napočúvané aj slovenské nadávky (smiech)."

- Stretli ste sa na Slovensku aj s nejakými podrazmi zo strany slovenských kolegov, alebo iných spolupracovníkov?
"Čo sa týka nejakých zákulisných ťahov, alebo intríg, nemyslím si, že na Slovensku je situácia horšia ako v iných krajinách. Skôr som si všimol inú vec, na ktorej by možno slovenská trénerská scéna mala popracovať. Nechcem, aby sa niekto urazil a naozaj to myslím v dobrom, ale slovenskí odborníci by mali viac cestovať do zahraničia, navštevovať medzinárodné semináre, spoznávať nové metodiky a neuzatvárať sa doma. Treba sa otvoriť, dôležité je diskutovať a konfrontovať svoje názory. A držať tak svoj mozog v pozore."

- V úvode ste vymenovali niekoľko pozitívnych výsledkov, ktoré má za sebou v uplynulých štyroch rokoch slovenský volejbal. Čo sa ale v tomto období stalo s Emanuelem Zaninimi?

"Samozrejme, že aj ja som sa zmenil a chcem veriť, že som sa posunul dopredu. Skúsenosti rastú každým zápasom, každým víťazstvom a každou prehrou. Naďalej túžim učiť sa, ale aj odovzdávať svoje vedomosti ďalej. No a to, že pôsobím v cudzine, určite prospelo mojej empatii. Musel som sa snažiť vcítiť do hráčov s inou mentalitou a z iného prostredia ako je talianske a pochopiť ich myslenie. Myslím, že som sa posunul ako tréner a aj ako človek. Dostal som tu niekoľko lekcií a najdôležitejšie ponaučenie z nich mám asi také, že sa netreba nikdy vzdávať. Ani v ťažkých situáciách nemá človek skladať zbrane a musí si udržať nádej, ktorá ho dokáže priviesť k nečakaným výsledkom."

- Čo považujete za najväčšiu výzvu pre slovenský volejbal v budúcnosti?
"Bude to boj o mladú generáciu. Základňa je veľmi úzka a navyše silnou konkurenciou na Slovensku sú futbal, hokej, hádzaná i basketbal. Ale podobná situácia je aj v iných krajinách a napríklad aj v mojej vlasti. Aj preto je taliansky mládežnícky volejbal v hlbokom úpadku."

- Stretli ste sa po príchode na Slovensko s nejakým "kultúrnym" šokom, niečo Vás prekvapilo?
"V normálnom bežnom živote nevidím medzi svojou domovinou a Slovenskom a v podstate celou Európou žiadne rozdiely. Nič hmotné mi z domova nechýba, iba moja rodina."

- Keď tu raz ako tréner skončíte, bude Vás niečo lákať na Slovensko ako turistu znalého tunajších pomerov?
"Veľmi som si obľúbil Bratislavu, v ničom nezaostáva za ostatnými európskymi veľkomestami. S výnimkou mora má Slovensko všetko podstatné, čo treba na dobrý a kvalitný život. Dych mi v pozitívnom zmysle vyrazili aj Vysoké Tatry. Z jedálnička mi síce bryndzové halušky nechutia, no páči sa mi viacero spôsobov, ako tu pripravujú mäso a musím uznať, že niektoré biele vína sú vynikajúce. Pre mňa je dôležitejšie dať si jeden pohár excelentného vína ako tri poháre bežného, osobne pochádzam z vinárskeho regiónu v Lombardii a dlhé roky som strávil v Toskánsku, takže viem oceniť kvalitu. No a nemožno obísť pochvalu na slovenské ženy. Nie sú len veľmi pekné, ale aj nesmierne elegantné. Dbajú o svoj výzor a krásne sa hýbu. Slovensko som si obľúbil a aj keď tu skončím ako tréner, rád sa sem niekedy vrátim, povedzme na dovolenku."