Zomrela legenda slovenského volejbalu Bohumil Golian

Bohumil Golian na archívnej snímke Zdroj: internet

BRATISLAVA - Najlepší slovenský volejbalista 20. storočia Bohumil Golian (†80) v stredu 11. januára 2012 predpoludním zomrel. Dvojnásobný majster sveta a majiteľ olympijského striebra z roku 1964 a bronzu z roku 1968 ešte 29. novembra minulého roka náhle odpadol, pričom si vážne poranil hlavu a upadol do kómy. Po desiatich dňoch sa prebral, ale jeho stav bol naďalej veľmi vážny. Nakoniec po viac ako mesiaci prehral svoj zápas o život. Posledná rozlúčka bude v stredu 18. januára o 13.45 h v bratislavskom Krematóriu.

Bohumil Golian sa stal najvýznamnejšou hráčskou osobnosťou v histórii slovenského volejbalu. Na OH v Mexico City 1968 bol vlajkonosičom výpravy ČSSR na otváracom ceremoniáli. Dvakrát bol jednou z ústredných postáv v tíme majstrov sveta (1956 a 1966) a raz v tíme majstrov Európy (1958). Okrem toho má v zbierke trofejí dve striebra z MS a jedno z ME. V rozpätí trinástich rokov reprezentoval v 350 zápasoch.

Slovenská volejbalová federácia ho vyhlásila za najlepšieho hráča v 20. storočí, vo veľkej ankete Slovenský športovec 20. storočia obsadil 12. miesto. Dodnes je jediný Slovák s dvoma olympijskými kovmi z letného kolektívneho športu.

Po skončení kariéry pôsobil na Fakulte telesnej výchovy a športu UK v Bratsilave ako odborný asistent (1970 - 1982), kde získal titul doktora pedagogiky PaedDr. a kandidáta vied CSc. Bol i podpredseda vtedy najvyššej inštitúcie slovenského športu SÚV ČSZTV (1982 - 1988) a riaditeľ vydavateľstva Šport do roku 1990. Venoval sa i trénerstvu. Medzinárodný olympijský výbor mu v roku 2006 udelil Medailu Pierra de Coubertina, Slovenský olympijský výbor o rok neskôr Zlaté kruhy SOV. Bol čestným členom SOV a členom výboru Slovenskej olympijskej akadémie.

Premiéru v reprezentácii mal na Svetovom festivale mládeže a študentstva vo Varšave 1955 a rozlúčil sa s ňou o 13 rokov neskôr bronzovou medailou na OH 1968 v Mexiku. Od roku 1965 bol v úlohe kapitána družstva. Ziskom 8 medailí patrí spoločne s Josefom Musilom (10 medailí) k najväčším velikánom československého, slovenského i svetového volejbalu 20. storočia.

"Sme všetci veľmi smutní. Bohumil Golian bol veľkou osobnosťou. Sám sa angažoval vo volejbalovom hnutí, poznal všetky reprezentačné tímy, zvlášť fandil mužskému. Bol pre hráčov obrovskou morálnou oporou. V septembri pricestoval do Prahy na majstrovstvá Európy mužov a tešil sa zo skvelých výsledkov nášho výberu. V novembri pár dní pred jeho úrazom bol v Poprade na predkvalifikačnom turnaji mužov o postup na olympijské hry. Na tieto podujatia cestoval sám vlakom, bol na svoj vek v ohromnej fyzickej i mentálnej kondícii. O to bolestnejší je pre nás jeho odchod. Bol som ho navštíviť v nemocnici deň po vyhlásení výsledkov ankety Športovec roka. Keď som mu oznámil, že najlepším kolektívom sa stali volejbalisti, prejavil veľkú radosť. Komunikoval v tom čase iba očami, ale bolo jasné, že ho správa potešila. Je to pre nás obrovská strata," zareagoval na správu o úmrtí Bohumila Goliana prezident Slovenskej volejbalovej federácie (SVF) Ľubor Halanda.

Bohumil Golian bol ženatý, mal manželku Martu, dcéru Katarínu a syna Róberta.

Ako hráč a tréner pôsobil v rokoch 1969-70 v talianskom Bari, na Slovensku hrával za Sláviu UK Bratislava. V novembri 2010 vo veľkom rozhovore pre TASR okrem iného zdôraznil: "Ja som sa chcel dostať von skôr, no vtedy to nebolo možné. Vyšlo to, až keď som mal už 37 rokov. Povinnosťou bolo hrať doma. Mňa potom nasmerovali do Bari na Jadrane. Bola to nižšia súťaž, aby som ako absolvent FTVŠ pomáhal rozvíjať volejbal po organizačnej a metodickej stránke. Po dobu 2,5 roka som tam viedol aj žiakov, trénoval basketbalistky a robil kurzy trénerov. Dá sa povedať, že československí hráči dali základy rozvoja volejbalu v Taliansku. V roku 1970 sme sa museli všetci vrátiť domov a miesto nás tam chodili iní. Taliani odvtedy začali rásť."

Golian tvrdil, že ako nahrávač by si trúfal uplatniť sa aj v dnešnej ére. Ale ostatní hráči by už podľa neho nemali šancu: "Pretože dnes je to založené na fyzickej zdatnosti, na výške. Hra sa zmenila, je oveľa agresívnejšia, je v nej málo taktiky. Lebo ak som ja nemohol smečovať ponad blok, musel som rozmýšľať ako sa presadiť proti dobrému bloku. Vedel som teda, že ho musím uliať, alebo vybiť. No a naučiť sa triafať do lopty tak, aby som trafil malíček blokujúceho hráča, je veľmi ťažké. Dnes sa nad týmto vôbec nerozmýšľa, len z vysoka sa presadiť ranou a buď to vyjde alebo nie."