Sobota, 27. apríl 2024, meniny má Jaroslav, zajtra Jarmila.

Bez veľkých hráčov by nebolo veľkého Slovana: Legenda belasých spomína na významné momenty

Na snímke generálny riaditeľ ŠK Slovan Ivan Kmotrík ml. (vľavo) a legendárny športový brankár Alexander Vencel st. Zdroj: TASR/Pavel Neubauer

BRATISLAVA – Brankárskej legende Slovana Bratislava a niekdajšej československej reprezentácie Alexandrovi Vencelovi počas tejto futbalovej jari "belasé sudičky" prisúdili tri dôležité úlohy. A všetky boli spojené s klubom, v ktorom strávil takmer celú kariéru. Majitelia Slovana si ho vybrali za človeka, ktorý novým generáciám "belasých" symbolicky odovzdal kľúč od nového Tehelného poľa.

Vybrali si ho za gratulanta k storočnici najúspešnejšieho slovenského futbalového tímu a bude aj aktérom spomienkového podujatia na počesť 50. výročia triumfu "jastrabov z Tehelného poľa" vo veľkom bazilejskom finále Pohára víťazov pohárov, ktoré si rodina "belasých" pripomenie 21. mája 2019.

"V prvom rade som veľmi rád, že som sa v takomto relatívne dobrom zdraví dožil tohto významného jubilea. Takmer 60 rokov som súčasťou histórie Slovana. Takže mám právo hodnotiť všetko, čo sa futbalistom Slovana počas storočnice podarilo a čo v silnej konkurencii dokázali," reagoval na otázku Alexander Vencel, ktorý v rokoch 1965 – 1977 odchytal v drese Slovana v československej lige 321 zápasov. "Myslím si, že to obdobie, ktoré sme zažili na ihrisku, malo s porovnaní s tmavým obdobím Slovana, ako to ja volám, viac úspešných a svetlých dní. Bolo krajšie. Napokon, zažila to aj generácia predo mnou. Aj naši predchodcovia dosiahli veľké úspechy. A dosiahli ich pred plnými štadiónmi. Aj vďaka ich úspechom môžeme teraz povedať, že to bola krásna a úspešná éra."

Brankár víťaza PVP 1969 zároveň pri spomienke na veľké úspechy Slovana nezabudol ani na svojich nasledovníkov. "Chcem popriať klubu, jeho súčasným a budúcim hráčom, aby išli v našich šľapajach. Aby aj oni šírili dobré meno nášho klubu doma aj v zahraničí. Ale ak to naozaj chcú dokázať tak, aby sa na to spomínalo povedzme ďalších päťdesiat rokov, musia pre to urobiť aj niečo navyše. Nemôžu sa uspokojiť iba s tým, čo dosiahli doteraz. Musia niečo pridať," zdôraznil trojnásobný majster bývalého Československa, ktorý v reprezentácii odchytal 25 medzištátnych stretnutí a v takmer tridsiatich medzištátnych dueloch robil náhradníka vtedajšej brankárskej jednotke Ivovi Viktorovi z Dukly Praha.

Sympatické na vystúpení 75-ročného Alexandra Vencela na počesť storočnice ŠK Slovan Bratislava bolo najmä to, že pri bilancovaní nezabudol ani na generácie veľkých hráčov, ktorí reprezentovali prvý slovenský klub v najvyššej československej súťaži v medzivojnovom období. Zároveň nezabudol ani na tých futbalistov, ktorí sa v rokoch 1949 – 1951 tešili z troch majstrovských titulov a ktorí neskôr reprezentovali Československo na MS 1954, 1958 a najmä na MS 1962, z ktorých sa vrátili so striebornými medailami. "Tých pár mien, ktoré som v príhovore spomenul, bol iba útržok z toho množstva hráčov, ktorí v tomto klube vyrástli, ktorí reprezentovali Československo a Slovensko," skonštatoval futbalista, ktorý sa v kariére tešil z dvoch triumfov v Československom pohári a štyroch prvenstiev v Slovenskom pohári.

Účastník MS 1970 v Mexiku a majster Európy z ME 1976 v Belehrade tiež zdôraznil, že bez bohatej histórie ŠK Slovan by tento klub nerezonoval v mysliach ľudí tak, ako v súčasnosti rezonuje. "Pri tejto príležitosti treba s úctou a vďakou spomenúť aj vzácnych ľudí zo zákulisia. Treba si spomenúť na ľudí, ktorí nám robili trávnik, ktorí zabezpečovali každodenný chod klubu, starali sa o nás, pomáhali nám v oblastiach, v ktorých boli fundovaní odborníci. Bez nich by Slovan nebol Slovanom. Verím, že to bude všetko zachytené aj v publikácii k storočnici klubu, ktorú už dlhšie chystáme. Mali by v nej nájsť miesto nie iba slávni hráči, ale aj tréneri, funkcionári, lekári, maséri... Všetci, ktorí nám obetavo robili veci, bez ktorých by sme nemohli hrať futbal, bez ktorých by sme nemohli dosahovať veľké víťazstvá. Pokiaľ budú takí zanietení ľudia ako pán Jozef Kšiňan, vždy sa nájde spôsob ako fundovane aj pre ďalšie generácie oprášiť naše niekdajšie úspechy. Ale keď nebudú úspechy, nebude dôvod a záujem niečo oprašovať, pripomínať si. Aby sme to s radosťou a elánom robili aj o tridsať, či päťdesiat rokov, musia sa hráči postarať o ďalšie úspechy. Slovan nemôže vždy žiť iba z toho, čo dosiahol za uplynulých sto rokov. Naši nástupcovia by mali tú galériu úspechov rozšíriť, mali by ju zveľadiť,“ pokračoval Alexander Vencel st. Podľa neho v publikáciách k tohoročným okrúhlym výročiam treba povedať pár slov aj o tých hráčov, ktorí sa vo veľkých zápasoch nedostali na ihrisko, ale boli roky súčasťou tímu z Tehelného poľa.

"Aká najkrajšia spomienka sa mi vynorí v mysli v súvislosti s oslavami bazilejského triumfu aj po rokoch? Ja si myslím, že pri tejto odpovedi sa už bude zreteľne odrážať aj plynúci a neúprosný čas," povzdychol si Alexander Vencel. "Veľkou udalosťou pre mňa je chvíľa, keď sa môžeme spolu stretnúť. Veľmi si vážim podujatia, na ktorých môžem stretnúť mojich spoluhráčov. Už pomaly, ale isto sa prejavuje zákonitosť života. A vždy, keď sa stretneme, nás je menej. Vždy nám niekto z vtedajšej zostavy chýba... Už nie je medzi nami. Pomaly odchádzame. Ale tí, čo sme ešte tu, si veľmi radi zaspomíname aj na tých, čo odišli," priznal Vencel.

"A vždy si radi pripomenieme to, čo nám Vičan pred zápasom v Bazileji povedal, ako nás pred veľkým finále s Barcelonou povzbudil. Alebo si spomenieme, ako sa Vičan po víťaznom zápase v šatni rozplakal... Ako sme ho veľmi dlho nemohli utíšiť... Alebo sa rozhovoríme o tom, ako sme celú noc pri pohári vínka prespievali v bazilejskom hoteli. Ako nám potom taxikári prichystali triumfálny návrat domov na Tehelné pole. Spomenieme si na tie špaliere nadšených ľudí. Ako celá Bratislava bola vtedy v uliciach. A nikto to nemusel organizovať a zvolávať ako na 1. mája. Ľudia prišli, lebo sme im urobili veľkú radosť. Preto sú pre nás tie chvíle, keď sme po rokoch opäť spolu, mimoriadne vzácne. Roky nám síce pribúdajú, ale spomienky na tieto krásne chvíle nám nikto nemôže zobrať. Tie nám zostanú do konca života. Tie sa nám budú v mysli vynárať až dovtedy, kým nám tá pamäť bude slúžiť,“ dodal Alexander Vencel starší.