Má 92 rokov a energiu na rozdávanie: Slovenská ikona stále radí mladým boxerom

Na snímke bývalý boxer Ján Zachara Zdroj: TASR/Michal Svítok

DUBNICA NAD VÁHOM - Z olympijských hier v roku 1952 v Helsinkách priviezol do vtedajšieho Československa zlatú medailu rovnako ako manželia Zátopkovci. Aktívnu kariéru ukončil o sedem rokov neskôr, potom začal pôsobiť ako tréner.

Do boxerskej haly v Dubnici nad Váhom dochádza niekoľkokrát týždenne, aj keď na konci augusta oslávi už 93. narodeniny. Najstaršií slovenský olympijský víťaz Ján Zachara, ktorý po druhej svetovej vojne exceloval v najnižších váhových kategóriách, sa stále teší dobrému zdraviu a jeho radám načúvajú boxeri o niekoľko generácií mladší.

V olympijskom špeciáli podcastu Četkast sa vrátil k počiatkom svojej kariéry, napríklad ku svojmu prvému zápasu v Lucerne rok po ukončení vojny. "Samotný príchod do Prahy bol pre mňa niečo viac. Praha je veľkomesto a prísť do Lucerny pred 3500 ľudí, to bolo impozantné. Jedným slovom - bol som vyvalený," povedal rodák z dediny Kubrá, ktorá je dnes súčasťou Trenčína.

Dodnes ho mrzí, že sa z nepochopiteľných dôvodov nemohol pozrieť už na olympiádu v Londýne v roku 1948. Pár mesiacov po komunistickom prevrate namiesto neho odletel stranícky funkcionár. O štyri roky neskôr zohral dôležitú úlohu v tom, že Zachara do Helsínk odišiel, olympijský víťaz z Londýna Július Torma.

Galéria fotiek (2) Zdroj: TASR/Radovan Stoklasa

"Julo ma pritiahol do Baťovan, čo je dnešné Partizánske. Vždy som sníval o Baťovej škole práce, páčili sa mi tie uniformy, tá jednotnosť," povedal Zachara. Skúšky sa mu podarilo urobiť, ale pochádzal z natoľko skromných pomerov, že na život v Baťovanoch nemal ani dostatok slušného oblečenia. "Cez leto som behal iba v trenírkach," spomínal s úsmevom. Keď sa ale ukázalo, že má "naštartované" na slušnú športovú kariéru, mohol v Baťovanoch zostať a trénovať pod vedením Julia Tormu.

Nikto mu neveril

V Helsinkách získala československá výprava sedem zlatých, Zachara bol na týchto hrách medzi olympijskými víťazmi jediný Slovák. "Nikto mi neveril, pretože moja postava vyzerala tak, že keď som sa vyzliekol, ako keby som odišiel," žartoval Zachara. V športe podľa neho nerozhoduje len váha, ale aj myslenie. "Mne nič iné nezostávalo než rozmýšľať, odskočiť a rýchlo trafiť. Spôsob môjho boja bol technický, na úder som sa spoliehať nemohol," podotkol olympijský víťaz váhovej kategórie do 57 kilogramov.

Olympijské zápolenia sa odohrávali v kulisách studenej vojny. "Rozdelenie bolo, ale športovci sa rovnako na kolbiskách schádzali. Tá nenávisť, ktorá bola vo vzduchu, medzi športovcami neexistovala," uviedol.

Súčasný box nie je podľa Zacharu tak technický ako predtým. Ako možný dôvod vidí vyostrené vzťahy medzi ľuďmi všeobecne. A hoci aj v Dubnickom klube trénujú ženy, box v ich podaní sa Zacharovi príliš nepozdáva. "Ženy vždy vidím, videl som a vždy v nich budem vidieť materstvo. Nejde mi to do hlavy. Chápem, keď je atlétka, hádzanárka, všetky druhy pohybu, ale aby dostávala do nosa..," poznamenal.

Napriek tomu celý život tvrdí, že si vybral ten najjemnejší šport. "Pretože ten jediný sa robí v rukavičkách. A to, čo sa robí v rukavičkách, je, ako sa hovorí, jemnota. Aj keď tie naše sú trošku väčšie," povedal boxerský veterán. V boxe vraj nikdy nevidel to, čo v ňom chcú vidieť diváci, teda pokorenie súpera, jeho poslanie k zemi. "Vždy to bol pre mňa šport," uviedol Zachara.

Ukecaní, ale nenamyslení

Na olympiádu sa pozrel ešte v roku 1956, kedy sa v Melbourne dostal do štvrťfinále. Aj na nej bol s Danou a Emilom Zátopkovcami, spoločne absolvovali aj mesačnú cestu domov, kedy Čechoslováci putovali spoločne so Sovietmi loďou do Vladivostoku, potom Transsibírskou magistrálou do Moskvy, odkiaľ ešte leteli do Prahy.

"Boli to zlatí ľudia, obyčajní, nenamyslení, bavili sa s každým," povedal o jednom z najslávnejších manželských párov olympijskej histórie. Rád spomína na to, ako sa okolo Zátopkovcov počas voľných večerov na olympiáde sústredila spoločnosť. "Ležali sme na tráve, oni rozprávali svoje príbehy, boli, ako sa hovorí, ukecaní, veľmi radi spievali," rozprával Zachara, ktorý v roku 2002 sprevádzal Danu Zátopková vo švajčiarskom Lausanne pri odhalení sochy Emila Zátopka pri Olympijskom múzeu.